Thursday 31 July 2014

最後の最後 ~ Posledné chvíle v Japonsku ~ Last moments in Japan

* English follows Slovak :)

Nejedná sa o posledný zápis o Japonsku; mám veru ešte čo dobiehať a rada by som sa podelila o svoje zážitky z tohto čarovného prostredia aj prostredníctvom blogu. Bude to ale posledný článok písaný na pôde Japonských ostrovov. 

Tento desaťmesačný pobyt sa totiž pomaly ale isto schýlil ku koncu. Čaká ma posledná noc a posledný deň v Tokiu, potom odlietam späť domov. Ak by som mala zhodnotiť môj pobyt, určite by sa dalo čo-to vylepšiť, ale i napriek tomu verím, že tento pobyt bol veľmi prospešný - a to nie len po stránke jazykovej, ale i zhľadiska kultúrno-spoločenského, duchovného či duševného :)

Ešte vždy som však v sebe celkom nespracovala všetky dojmy a nálady. Raz som sa tešila domov, inokedy sa mi tu chcelo ostať o niečo dlhšie. Myslím, že sa mi len nechcelo cestovať, baliť a upratovať. Dnes som však podstúpila malý nečakaný výlet do jednej z hlavných tokijských svätýň zvanej Ókunitama. Z náhleho popudu som si zakúpila tzv. omikudži, veštbu šťastia. Zrejme poslednú v dohľadnej dobe. Vytiahla som si číslo 4 a to nie je veľmi šťastné číslo. Po papier s veštbou som siahala so zmiešanými pocitmi, no nakoniec som si vytiahla 大吉 (daikiči - ohromné šťastie!) Neuveriteľné, na záver pobytu som dostala nádielku šťastia, akú sa mi doteraz nepdoarilo získať v žiadnej inej svätyni XD Ale o tom pokoj, nie to som chcela. Na veštbe boli aj motivačné básne a úslovia v starej japončine. To, čo som získala ja, mi dalo viac než akákoľvek veštbička ohromného šťastia. Aj vďaka tomu, som sa totiž utvrdila v presvedčení, že môj pobyt v Japonsku bol hodnotný a že je teraz najvyšší čas vrátiť sa domov, do rodnej zeme, zúročiť naučené... Moje sny podstúpili skúšku, niektoré sa zmenili, iné navrátili, no snáď mám dosť vôle vytrvalo kráčať za nimi :)

その地に非ざれば、之を樹うれども生ぜず。
その意非ざれば、之を教うるも成らず。

Tak ako ani strom nevyrastie, ak nie je sadený vo vhodnej zemi,
ani človek nevyrastie, hoc aj vzdelávaný, pokiaľ nemá vôľu.

If it has no proper soil, the tree will not grow. And so does the man.
Even if educated, if he lacks the determination, he will not grow.

The time has come to go home. This is the last post from Japan, but not about Japan! I still need to write a lots about my experiences here, though I'm afraid, I will be writing only in my mother language.

When I look back at those 10 months I spent here, I have mixed feelings. Both my heart and mind are dazed and confused, memories still not well ordered. Sometimes I thought I could have done more, other times I thought I did my best. Sometimes I was looking forward to going home, sometimes I wanted to stay here a bit longer. Nevertheless, I believe this was a very good experience in all the ways - mental, spiritual, linguistic, social, cultural... I think I've grown up again a little. And thanks to my last omikuji, which I've taken under number 4 from Okunitama shrine today, I at least got to see that clearly. Above is a saying which was written on my "oracle" of great luck. As a plant, I got a touch of a new soil, but now it's time to go back home. I've been educated and my dreams and ambitions were tried and challenged, some of them became more vivid and strong... Remembering it all, I can return peacefully ^_^

Saturday 5 April 2014

Hanami ~ Flower viewing ~ sakura

Japonská kultúrna tradícia v sebe zahŕňa aj obdivovanie prírodných cyklov. Jedným z nim je obdivovanie kvitnúcich stromov čerešne, tzv. hanami (花見). Keď som predtým videla fotky, bola som unesená. Nádhera kvitnúcich čerešní v Japonsku sa mi zdala neporovnateľná s tým, čo máme doma. A hoci sa mi priečili davy ľudí sediacich na dekách, popíjajúcich alkoholické nápoje, predsa len som chcela na  vlastnej koži zažiť, čo také hanami obnáša.

Priznám sa, po japonskej zime som nechápala, prečo sú Japonci slivkami a čerešňami tak unesení. Celú zimu im tu kvitli kamélie, dalo sa nájsť i narcisy a dokonca i zakvitnuté stromy, ktorých meno sa mi nepodarilo zistiť. Preto ma prekvapovalo, že slivky kvitnúce proti snehu majú aj pre nich svoje čaro (som zvedavá, ako by sa im páčili naše snežienky ;)) a že netrpezlivo čakajú na čerešne v plnom kvete.

Prvé čerešne sa objavovali takmer v zápätí po slivkách. Od bielych až po tmavoružové, s drobnými kvietkami visiacich v strapcoch. Z diaľky takmer na neroznanie od sliviek a broskýň. A potom prišiel koniec marca a s ním i pochopenie, čo vlastne hanami znamená...

Daždivé dni sa striedajú s príjemne teplými, slnečnými dňami. Jar je v plnom prúde a zem sa pomaličky ohrieva. Parky sú plné najrôznejšich druhov čerešní, obrovských starých stromov, aj tých mladších a pomenších. Ľudia sedia pod vysokými stromami na dekách a celtách (na tráve či na betóne), zatiaľ čo sa kvety sypú na ich hlavy ľahučko ako sneh. Pri jedle a pití sa každý veselo a hlučne rozpráva. Ten pach alkoholu ani ohromné množstvo ľudí mi, ako náhodnému okoloidúcemu, nie je veľmi po vôli. Napriek tomu ma neprepadá zvyčajné podráždenie a trpezlivo si razím cestu k miestam, ktoré dýchajú jarným pokojom. A keď sa mi podarí stráviť jedno popoludnie sediac na deke spolu s mladými Japoncami z jedného univerzitného klubu, musím uznať, že to vlastne nie je až také zlé, ako sa predtým javilo. Možno preto, že sme boli v nie veľmi vychytenom parku, ľudí nebolo tak veľa, nemali sme alkohol a po nejakých dvoch hodinách nás náhla búrka zahnala späť do školy.

Obdivovať krásu jarných stromov možno kedykoľvek a kdekoľvek, bez ohľadu na národnosť. Faktom však ostáva, že čerešne lemujúce ulice či rieky, ako i tie vysadené v parkoch a záhradách, majú neskutočné čaro nie len pre ich počty a značný vek. O tie stromy sa tu ľudia starajú a obdivujú ich - a možno i preto sa im tak dobre darí. Veď s rastlinami sa treba rozprávať, aby nezvedli ;) A keď sa oteplí, ľudia vychádzajú do parkov, aby si pod kvetmi trochu oddýchli od každodennej rutiny. Piknik v parkoch uprostred mesta. Nájdu si naň čas... A možno práve to by sme sa mohli od Japoncov priučiť.

moja prvá tohtoročná čerešňa


sakura počas hanami - v parku Ueno ^_^





hanami vo vyschnutom koryte rieky na severe Tokia, Kita-ku





park Asukayama na severe Tokia


pravdepodobne Somei Yoshino Sakura, s veľkými ružovkastými kvetmi


ružová smutná čerešňa - Shidare zakura...


... má dvojnásobný počet lupienkov...


... ale na pravú Yaezakuru si budeme musieť ešte pár dní počkať,
vraj totiž kvitne až keď ostatné odkvitnú :)

Tuesday 11 March 2014

pohľad do histórie Šindžuku ~ Naito Shinjuku

Požičala som si z knižnice zaujímavú knižočku s názvom "Tokyo: City of Stories" (Tokio, mesto príbehov). Tak si pomaličky čítam o jednotlivých štvrtiach v meste a o dejinách či pikoškách, ktoré sa k nim viažu. Vďaka nej už viem, ako a kedy vlastne vznikla Šindžuku, aké osudy prežívala počas tých pár storočí existencie a ktorá z jej dnešných častí je najstaršia. A tak sme sa vydali po jej stopách.

(text podľa WALEY, Paul. Tokyo: City of Stories. New York : Weatherhill, Inc., 1991.)
Šindžuku (doslova "nové sídlisko") bola založená na konci 17. storočia ako "stanica" na jednej zo štyroch hlavných ciest vedúcich zo starého Eda. Tri cesty už mali takúto "stanicu" hneď za bránami mesta, len Kóšú Kaidó ju nemalo. A terigať sa s plne naloženým koňom 16 km z Nihombaši až k prvej stanici prišlo piatim mužom príliš náročné, tak spísali žiadosť o založenie nového sídliska a šógunát jej vyhovel. V skutočnosti išlo o rozšírenie ich biznisu z Jošiwary (Yoshiwara) za mestské múry a neviestky z Šindžuku boli známe ako "kvety v konskom lajne". Brány Šindžuku zavreli zhruba o 20 rokov neskôr, no štvrť bola obnovená koncom 18. storočia. Hlavný frmol Tokia sa tam preniesol najmä po Veľkom zemetrasení v Kantó (1923), ktoré sa Šindžuku snáď zázrakom takmer nedotklo. Počas Druhej svetovej vojny bola zbombardovaná, no rýchlo začala s obnovou - na začiatok to bol viac-menej povolený čierny trh zvaný "Dračí palác". Nočný život lákal nie len spisovateľov, žurnalistov a iných intelektuálov, ale aj gangsterov, študentov a v 60. rokoch hippíkov a radikálnu mládež. Štvrť nevestincov sa preniesla do iných ulíc, no vraj v tých zapadnutých uličkách zvaných "Golden Gai" prežíva doteraz. Dnešná Šindžuku je štvrťou, kde možno nájsť hádam všetky možné typy obchodov, no o tom ako na mňa pôsobí som písala už predtým.

Pôvodná Šindžuku sa rozkladala približne od Jocuja Okido (Yotsuya Okido) a ťahala sa na západ približne 1km, po dnešnej Šindžuku dóri. Pre budovu tohto sídliska zabrali časť majetku rodu Naitó a preto sa nazývalo Naitó Šindžuku. To, čo rodine zostalo, sa neskôr zmenilo na Národný park Šindžuku (pozri tu). Z toho dôvodu som zašla najprv navštíviť svätyňu Tónomine Naitó, v ktorej možno nájsť predka rodiny Naitó (Fudžiwara Kamatari), Hačimana pospolu s Inari, ako aj nezvyčajného, rýchleho bieleho koňa (v zamrežovanej "stajni," asi aby im neutiekol. 

Tonomine Naito Jinja (多武峰内藤神社)


taká menšia rolnička a biely kôň / swift white horse and a little "jingle bell"


Zhruba v týchto miestach viedol vodovod, ktorý zásoboval Šindžuku vodou z rieky Tama.
Postavený tak dôkladne, že fungoval ako hlavný zdroj vody zhruba do 60tych rokov 20. storočia
(dnes alej medzi Národným parkom a ulicou Šindžuku)


Pre pôvodnú Naitó Šindžuku boli dôležité 3 buddhistické chrámy. Prvým je Taisódži (Taisoji).
Žiaľ, jeho hlavnú atrakciu (sochu pána pekla menom Emma) sa mi nepodarilo odfotiť.
Toto je moderná hlavná budova chrámu.


cintorín s hrobkou rodiny Naitó / graveyard with the Naito family tombstone


šintoistická svätyňa a budhistická kaplnka bok po boku na území chrámu /
shinto shrine and buddhist chapel side by side on the temple precinct


 Druhým dôležitým chrámom bol pomerne malý chrám školy Čistej zeme Džókakudži (Jokakuji)
a to preto, lebo na jeho pôde pochovávali tie neviestky, ktoré zomreli počas svojho pôsobenia na Šindžuku.


A posledným je chrám Tenrjúdži (Tenryuji).
Jeho zvon ohlasoval, že do zatvorenia brán Šindžuku zostáva už len 30 minút a treba sa ponáhľať domov ;)

hlavná brána, dnes nefunkčná / main gate



žeby ten povestný zvon? ;)


a pre zaujímavosť, ukážka ako môže vyzerať náhrobný kameň /
quite interesting tombstone, don't you think?

Sunday 9 March 2014

Mitaka no mori ~ Ghibli museum ~ 三鷹の森

Ako by si bolo možné predstaviť pobyt v Tokiu bez návštevy múzea venovaného tvorbe štúdia Ghibli, z ktorého dielne vyšli filmy ako Môj sused Totoro, Cesta do fantázie či Princezná Mononoke. Pre fanúšikov animovaných filmov od režisára Mijazakiho je to jednoducho nutnosť a tak i naše kroky nevyhnutne smerovali do mesta Mitaka, ktoré je súčasťou Tokia.

Zo stanice Mitaka nás smerovníky nenechali na pochybách, kadiaľ sa máme uberať. Lístky treba zakúpiť vopred, takže sme na nič nečakali, len sme prešli cez 2-3 kontroly a už sme aj boli v múzeu. Len škoda, že fotografie sú povelené len vonku, takže vnútorné priestory si budete musieť predstaviť len z môjho rozprávania ;)



Múzeum vôbec nie je veľké. Ide o zaujímavo rozmiestnený komplex vzájomne prepojených budov. Na predchádzajúcej fotke možno vidieť hlavnú bránu, cez ktorú sa vchádza na malé nádvorie a z neho sa pokračuje do hlavnej budovy. V múzeu neexistuje niečo ako smer výstavy, čo je jasne vysvetlené aj v sprievodnom letáku pod heslom: "Poďme sa spoločne stratiť!" A tak návštevníci môžu chodiť po múzeu ako sa im len zapáči, vyskúšať všetky možné cesty (niekoľko rôznych schodísk) a kedykoľvek sa znovu vrátiť na miesto, kde už (ne)raz boli.

Zdá sa, že výstavy sa menia každé dva roky. Tá súčasná (2013-2014) sa venuje optike. Na prízemí sú veľmi jasne a názorne vysvetlené dejiny animácie, pohyblivých obrázkov. Očný klam či jednoducho nestíhačka pre mozog, aby si všimol jednotlivé zmeny záberov. Ďalšie mašinky previazané s optikou a animáciou sa nachádzajú aj na druhom poschodí a človek neprestáva vychádzať z údivu.V ďalších miestnostiach sa vstupuje do sveta animátorov štúdia Ghibli - kde a ako sa rodia príbehy. Pôvodné skice obľúbených filmov, obrovská knižnica či popolník s množstvom ohorkov cigariet ako ilustrácia množstva prebdených nocí... A nechýbala ani nádoba farbičiek, z ktorých dĺžky zostával sotva centimeter; to mi pripomenul moju vlastnú zbierku z detstva :)

Okrem toho vstup do do múzea v seba zahŕňa aj možnosť účasti na krátkej animácii - keď sme tam boli my, tak premietali "Myšacie sumó." Neskutočne rozkošný krátky príbeh o starčekovi a starenke, ktorí nedovolili, aby ich myšky prehrali v zápasoch sumó proti ich rivalom a tak ich riadne vykŕmili. Keď som videla tie drobné, chudé myšky zápasiť sumó sotva 2 týždne po po zážitku skutočného zápasu sumó, smiala som sa, až mi slzy tiekli. Rozhadzovali ryžu, vysoko dvíhali nôžky (takmer ako Endó :)) a búchali sa po tvári, aby boli silnejší :D

Na najvyššom poschodí bol "detský kútik," nad ktorým ešte vždy zaplačem, keď si na to spomeniem. Je totiž v podobe obrovského plyšového mačkobusu (neko no basu), naplneného čiernymi plyšovými sadzami (susuwatari, resp. makkuro kurosuke). Žiaľ, kvôli veku nebolo možné si užiť ani jedno z toho a museli sme sa uspokojiť len s návštevou kníhkupectva a obchodu so suvenírmi, v ktorom sa hádam každý dospelý stáva dieťatom v štýle: "jéj, toto chcém! A aj toto!" :D

Z rozprávania o múzeu už zostávajú len dve časti. Prvou je strecha - pokrytá vrstvou zeminy, z ktorej vyrastajú stromy a kríky. Ale na strechu sa prekrásnym točitým schodiskom nevychádza za prírodou, ale za Laputou a s ňou spojenými atrakciami. Toto je tá hlavná z nich, pri ktorej sa všetci fotia a tak je schodisko z času načas trochu upchaté.


Takto vyzerá časť múzea zo strechy:


A keďže vonku je povolené fotiť, tak si trochu priblížme múzeum:



Posledným miestom, kam sme si zašli oddýchnuť, keď sme dokončili náročný prechod bludiskom múzea, bola pohodlná kaviarnička Slamenného klobúka. Aby sa človek dostal na takéto vychytené miesto, musí si počkať v rade. A tak pred kaviarňou na terase bola zriadená fajná čakáreň - stoličky a deky. Počas čakania prišiel čašník, spýtal sa na počet členov jednotlivých skupiniek a dal nám menu, aby sme si mohli už vopred vybrať. Išlo to prekvapivo rýchlo a za nejakých 10-15 minút sme už sedeli v kaviarni. Znovu sme dostali menu, z ktorého sme si vybrali horúcu čokoládu a zákusok, ktorý bol neskutočne dobrý. A najlepšie na tom boli hrnčeky ^_^

 

 No a keďže sme nechceli nechať ľudí vonku čakať dlhšie, než sme čakali my, tak sme sa po krátkom oddychu pobrali znovu von. Múzeum Ghibli ma rozhodne nesklamalo a som veľmi rada, že som tam zašla. Je situované v tesnej blízkosti parku, takže výlet sme zakončili prechádzkou okolo jazierka. Vynikajúco strávený čas v "Lese Mitaky" odporúčam každému, kto má rád Mijazakiho tvorbu a cestu okolo Tokia ;)

 (reposted from splendidandlovely's blogspot)

Tuesday 4 March 2014

47 samurajov ~ Sengakuji

Príbeh o 47 samurajoch (príp. róninoch) asi každý viac-menej pozná. Stará povesť o verných vazaloch dodnes prežíva v literatúre, divadle, filme, ale i každoročných festivaloch. Vzdali sa všetéoho, aby pomstili svojho pána, ktorý bol odsúdený na smrť (samovraždou seppuku) po tom, ako po urážke stratil trpezlivosť a zranil svojho soka na území šógunovej rezidencie. Čakajúc na vhodnú príležitosť dokonať pomstu, žili jeho vazali zatratenia hodným životom - večne ožraní, leniví, so zhrdzavenými mečmi bez akejkoľvek cti. Len preto, aby učičíkali svojich nepriateľov a mohli ich zastihnúť nepripravených. Podarilo sa, zabili toho, kto privodil hanbu na meno ich pána, a jeho hlavu mu zložili k hrobu. Pre zločin vraždy boli odsúdení rovnako ako ich pán. Hroby všetkých ležia pri zenovom chráme Sengakudži (Sengakuji).

Príbeh o vernosti a pomste, o povinnosti voči pánovi v konflikte s osobnými túžbami a citmi (mnohí z nich zapredali vlastné rodiny, aby mohli pomstu naplniť), o ideálnom správaní a cti bojovníka. Čin však po dlhý čas odkladali, čo v očiach mnohých kritikov ich ideál znižuje. Nič to však nemení na tom, že týchto legendárnych 47 mužov je doteraz oslavovaných a na ich hroboch možno nájsť vonné tyčinky či kvety.

chrám Sengaku / Sengaku temple


hlavná brána / main gate


miesto odpočinku pána Asano a jeho verných vazalov /
resting place of lord Asano and his loyal retainers


hrob Óišiho, vodcu samurajov / grave of Ooishi, leader of the retainers 

Yokohama

Do Jokohamy sme sa vybrali vlastne len kvôli prístavnému múzeu a lodi Nipponmaru, zakotvenej v jeho blízkosti. Múzeum naozaj stálo za to; veľmi dobré podaná námornícka história oblasti od počiatkov až po súčanosť, nie len písmom a obrazom, ale i modelmi a aktivitami. Čo sa týka lode, vyzerala úžasne. Žiaľ, nebolo možné si ju pozrieť aj znútra, momentálne je uzavretá :/

Nevadí, celý výlet bol super, aj keď bolo pomerne chladno - na druhý deň po snehovej búrke, sneh ešte zotrvával na chodníkoch, kde-tu sa topil, drevené mosty sa šmýkali (a vlastne všeobecne majú v Japonsku nejaké šmykľavé chodníky :D). Okrem zaujímavých výhľadov na prístav, prechádzky po doteraz najzvláštnejšom móle a návšteve parku, sme sa podozvedali množstvo nových informácií a v múzeu som si poskladala svoj prvý papierový model - Perryho vlajkovú loď Powhatan.

Názov mesta Jokohama (横浜) doslovne značí široká pláž. Keď som v múzeu videla, ako vyzeral pôvodne, pochopila som, skade sa to pomenovanie nabralo. Rybárska osada, ktorá zásobovala šógunov dvor čerstvými rybami, sa rozkladala na podlhovastom výbežku v Tokijskom zálive. Z opačnej strany obklopená horami, more bolo najlepšou prístupovou cestou. Bez možnosti pestovať plodiny na poliach, rybolov sa stal v zásade jedinou obživou obyvateľov. Až do približne 17. storočia (ak si dobre pamätám), kedy bol záliv za Jokohamou spevnený a zasypaný, vytvárajúc tzv. nové polia (新田). Za tieto informácie vďačím najmä veľmi ochotnej pracovníčke múzea, ktorá sa pri nás pristavila a povysvetľovala, čo vidíme na mapách a obrazoch. Najprv sa snažila hovoriť anglicky, ale to v zásade bolo len prečítanie tých pár informačných ceduliek, ktoré tam mali.

Z múzea sme sa vybrali cez prístav k obrovskému mólu Ósanbaši (Ousanbashi). Rôzne sa zvažuje a zdvíha a pod ním je vybudované nejaké nákupné centrum; nakukli sme len trošku, predávali tam drahý nábytok :D Poslednou atrakciou pre nás bol park Jamašita na nábreží. Už pred výletom sme sa dozvedeli, že sa v ňom nachádzajú rôzne zaujímavé sochy. Žiaľ, nepodarilo sa nám nájsť všetky, videli sme však ušatých snehuliakov posedávať na lavičkách ;)

tréningová loď Nippon-maru


prístavné mestečko / port town


starý tehlový sklad / old brick warehouse


znáša sa súmrak, svetlá sa zažíhajú / lights on!


socha priateľstva japonských a amerických skautiek /
commemorating friendship of american and japanese girl scouts 


maják / lighthouse 


vchod do čínskej štvrti / Yokohama Chinatown

Saturday 1 March 2014

Odawara

"Síce maličký, ale predsa hrad!" Aj tak by mohlo znieť heslo jedného z mojich výletov. Keď som o ňom totiž neskôr hovorila svojej japonskej kamarátke, spýtala sa ma, či to nebolo nudné a nezaujímavé? Že skutočný hrad možno vidieť v Ósake... Lenže, Odawara je bližšie a osobne sa mi viacej páčia malé mestečká.

Odawara je milé, pokojné mesto v západnej časti prefektúry Kanagawa, v blízkosti Hakone a teda na kraji regiónu Kantó. V blízkosti sa odohrala pamätná bitka pri Išibašijame (Battle of Ishibashiyama, 1180), z ktorej generál Joritomo Minamoto utiekol, aby si zachránil život a neskôr tak zaplnil stránky učebníc histórie.

Hrad bol postavený v polovici 15. storočia a neskôr sa stal hlavným sídlom rodu (Go-)Hódžó, zvaných aj Odawara Hódžó, ktorí počas obdobia Sengoku ovládali väčšinu regiónu Kantó. Napriek povesti o nedobytnosti hradu však Hódžóvci stratili moc po obliehaní Hidejošim Tojotomi. Hrad zničilo niekoľko zemetrasení, no vždy bol opravený alebo nanovo vybudovaný svojmi novými správcami - naposledy v roku 1960, po Veľkom zemetrasení v Kantó.

V súčasnosti Odawara ponúka svoj rozkošný hrádok s historickým múzeom, v ktorom možno nájsť predmety každodenného života, zbrane, zbroje i historické dokumenty či ich faksimile. Na území hradu sú vysadené rôzne stromy a kvety tak, aby niečo kvitlo snáď v každom ročnom období - teraz boli na rade slivone. A samozrejme, pláž Pacifiku. Voda tu je vraj čistejšia a jasnejšia než inde. (Podobná veta zaznela dokonca aj v jednej anime, ktorú som nedávno pozerala :D)

hlavná budova hradu (donžon) / main keep


"everything you see here is mine"
pohľad z veže - Hakone / Hakone Pass from the top of the keep


hrad ponúka aj možnosť stať sa samurajom či princeznou /
chance to dress up as a samurai or hime, choice is up to you 


most ponad vysušenú priekopu a kvitnúce slivky /
bridge over a dried moat and blooming plums ^_^


a pretože máme radi schody... ;)


druhá časť múzea podáva históriu zrozumiteľne aj pre najmenších /
explaining historical events in an easy way


brána Umadaši / Umadashimon, main gate to Ninomaru part


Pacifik - Záliv Sagami / Sagami Bay, Pacific Ocean 


a na záver, jazdecká socha: Sóun Hódžó (Moritoki Ise, vraj pôvodom Taira ;)) /
Soun Hojo, born as Moritoki Ise (supposedly of Taira origin)