pohľad do histórie Šindžuku ~ Naito Shinjuku

Požičala som si z knižnice zaujímavú knižočku s názvom "Tokyo: City of Stories" (Tokio, mesto príbehov). Tak si pomaličky čítam o jednotlivých štvrtiach v meste a o dejinách či pikoškách, ktoré sa k nim viažu. Vďaka nej už viem, ako a kedy vlastne vznikla Šindžuku, aké osudy prežívala počas tých pár storočí existencie a ktorá z jej dnešných častí je najstaršia. A tak sme sa vydali po jej stopách.

(text podľa WALEY, Paul. Tokyo: City of Stories. New York : Weatherhill, Inc., 1991.)

Šindžuku (doslova "nové sídlisko") bola založená na konci 17. storočia ako "stanica" na jednej zo štyroch hlavných ciest vedúcich zo starého Eda. Tri cesty už mali takúto "stanicu" hneď za bránami mesta, len Kóšú Kaidó ju nemalo. A terigať sa s plne naloženým koňom 16 km z Nihombaši až k prvej stanici prišlo piatim mužom príliš náročné, tak spísali žiadosť o založenie nového sídliska a šógunát jej vyhovel. V skutočnosti išlo o rozšírenie ich biznisu z Jošiwary (Yoshiwara) za mestské múry a neviestky z Šindžuku boli známe ako "kvety v konskom lajne". Brány Šindžuku zavreli zhruba o 20 rokov neskôr, no štvrť bola obnovená koncom 18. storočia. Hlavný frmol Tokia sa tam preniesol najmä po Veľkom zemetrasení v Kantó (1923), ktoré sa Šindžuku snáď zázrakom takmer nedotklo. Počas Druhej svetovej vojny bola zbombardovaná, no rýchlo začala s obnovou - na začiatok to bol viac-menej povolený čierny trh zvaný "Dračí palác". Nočný život lákal nie len spisovateľov, žurnalistov a iných intelektuálov, ale aj gangsterov, študentov a v 60. rokoch hippíkov a radikálnu mládež. Štvrť nevestincov sa preniesla do iných ulíc, no vraj v tých zapadnutých uličkách zvaných "Golden Gai" prežíva doteraz. Dnešná Šindžuku je štvrťou, kde možno nájsť hádam všetky možné typy obchodov, no o tom ako na mňa pôsobí som písala už predtým.

Pôvodná Šindžuku sa rozkladala približne od Jocuja Okido (Yotsuya Okido) a ťahala sa na západ približne 1km, po dnešnej Šindžuku dóri. Pre budovu tohto sídliska zabrali časť majetku rodu Naitó a preto sa nazývalo Naitó Šindžuku. To, čo rodine zostalo, sa neskôr zmenilo na Národný park Šindžuku (pozri tu). Z toho dôvodu som zašla najprv navštíviť svätyňu Tónomine Naitó, v ktorej možno nájsť predka rodiny Naitó (Fudžiwara Kamatari), Hačimana pospolu s Inari, ako aj nezvyčajného, rýchleho bieleho koňa (v zamrežovanej "stajni," asi aby im neutiekol. 

Tonomine Naito Jinja (多武峰内藤神社)

taká menšia rolnička a biely kôň / swift white horse and a little "jingle bell"

Zhruba v týchto miestach viedol vodovod, ktorý zásoboval Šindžuku vodou z rieky Tama.

Postavený tak dôkladne, že fungoval ako hlavný zdroj vody zhruba do 60tych rokov 20. storočia

(dnes alej medzi Národným parkom a ulicou Šindžuku)

Pre pôvodnú Naitó Šindžuku boli dôležité 3 buddhistické chrámy. Prvým je Taisódži (Taisoji).

Žiaľ, jeho hlavnú atrakciu (sochu pána pekla menom Emma) sa mi nepodarilo odfotiť.

Toto je moderná hlavná budova chrámu.

cintorín s hrobkou rodiny Naitó / graveyard with the Naito family tombstone

šintoistická svätyňa a budhistická kaplnka bok po boku na území chrámu /

shinto shrine and buddhist chapel side by side on the temple precinct

 Druhým dôležitým chrámom bol pomerne malý chrám školy Čistej zeme Džókakudži (Jokakuji)

a to preto, lebo na jeho pôde pochovávali tie neviestky, ktoré zomreli počas svojho pôsobenia na Šindžuku.

A posledným je chrám Tenrjúdži (Tenryuji).

Jeho zvon ohlasoval, že do zatvorenia brán Šindžuku zostáva už len 30 minút a treba sa ponáhľať domov ;)

hlavná brána, dnes nefunkčná / main gate

žeby ten povestný zvon? ;)

a pre zaujímavosť, ukážka ako môže vyzerať náhrobný kameň /

quite interesting tombstone, don't you think?

Mitaka no mori ~ Ghibli museum ~ 三鷹の森

Ako by si bolo možné predstaviť pobyt v Tokiu bez návštevy múzea venovaného tvorbe štúdia Ghibli, z ktorého dielne vyšli filmy ako Môj sused Totoro, Cesta do fantázie či Princezná Mononoke. Pre fanúšikov animovaných filmov od režisára Mijazakiho je to jednoducho nutnosť a tak i naše kroky nevyhnutne smerovali do mesta Mitaka, ktoré je súčasťou Tokia.

Zo stanice Mitaka nás smerovníky nenechali na pochybách, kadiaľ sa máme uberať. Lístky treba zakúpiť vopred, takže sme na nič nečakali, len sme prešli cez 2-3 kontroly a už sme aj boli v múzeu. Len škoda, že fotografie sú povelené len vonku, takže vnútorné priestory si budete musieť predstaviť len z môjho rozprávania ;)

Múzeum vôbec nie je veľké. Ide o zaujímavo rozmiestnený komplex vzájomne prepojených budov. Na predchádzajúcej fotke možno vidieť hlavnú bránu, cez ktorú sa vchádza na malé nádvorie a z neho sa pokračuje do hlavnej budovy. V múzeu neexistuje niečo ako smer výstavy, čo je jasne vysvetlené aj v sprievodnom letáku pod heslom: "Poďme sa spoločne stratiť!" A tak návštevníci môžu chodiť po múzeu ako sa im len zapáči, vyskúšať všetky možné cesty (niekoľko rôznych schodísk) a kedykoľvek sa znovu vrátiť na miesto, kde už (ne)raz boli.

Zdá sa, že výstavy sa menia každé dva roky. Tá súčasná (2013-2014) sa venuje optike. Na prízemí sú veľmi jasne a názorne vysvetlené dejiny animácie, pohyblivých obrázkov. Očný klam či jednoducho nestíhačka pre mozog, aby si všimol jednotlivé zmeny záberov. Ďalšie mašinky previazané s optikou a animáciou sa nachádzajú aj na druhom poschodí a človek neprestáva vychádzať z údivu.V ďalších miestnostiach sa vstupuje do sveta animátorov štúdia Ghibli - kde a ako sa rodia príbehy. Pôvodné skice obľúbených filmov, obrovská knižnica či popolník s množstvom ohorkov cigariet ako ilustrácia množstva prebdených nocí... A nechýbala ani nádoba farbičiek, z ktorých dĺžky zostával sotva centimeter; to mi pripomenul moju vlastnú zbierku z detstva :)

Okrem toho vstup do do múzea v seba zahŕňa aj možnosť účasti na krátkej animácii - keď sme tam boli my, tak premietali "Myšacie sumó." Neskutočne rozkošný krátky príbeh o starčekovi a starenke, ktorí nedovolili, aby ich myšky prehrali v zápasoch sumó proti ich rivalom a tak ich riadne vykŕmili. Keď som videla tie drobné, chudé myšky zápasiť sumó sotva 2 týždne po po zážitku skutočného zápasu sumó, smiala som sa, až mi slzy tiekli. Rozhadzovali ryžu, vysoko dvíhali nôžky (takmer ako Endó :)) a búchali sa po tvári, aby boli silnejší :D

Na najvyššom poschodí bol "detský kútik," nad ktorým ešte vždy zaplačem, keď si na to spomeniem. Je totiž v podobe obrovského plyšového mačkobusu (neko no basu), naplneného čiernymi plyšovými sadzami (susuwatari, resp. makkuro kurosuke). Žiaľ, kvôli veku nebolo možné si užiť ani jedno z toho a museli sme sa uspokojiť len s návštevou kníhkupectva a obchodu so suvenírmi, v ktorom sa hádam každý dospelý stáva dieťatom v štýle: "jéj, toto chcém! A aj toto!" :D

Z rozprávania o múzeu už zostávajú len dve časti. Prvou je strecha - pokrytá vrstvou zeminy, z ktorej vyrastajú stromy a kríky. Ale na strechu sa prekrásnym točitým schodiskom nevychádza za prírodou, ale za Laputou a s ňou spojenými atrakciami. Toto je tá hlavná z nich, pri ktorej sa všetci fotia a tak je schodisko z času načas trochu upchaté.

Takto vyzerá časť múzea zo strechy:

A keďže vonku je povolené fotiť, tak si trochu priblížme múzeum:

Posledným miestom, kam sme si zašli oddýchnuť, keď sme dokončili náročný prechod bludiskom múzea, bola pohodlná kaviarnička Slamenného klobúka. Aby sa človek dostal na takéto vychytené miesto, musí si počkať v rade. A tak pred kaviarňou na terase bola zriadená fajná čakáreň - stoličky a deky. Počas čakania prišiel čašník, spýtal sa na počet členov jednotlivých skupiniek a dal nám menu, aby sme si mohli už vopred vybrať. Išlo to prekvapivo rýchlo a za nejakých 10-15 minút sme už sedeli v kaviarni. Znovu sme dostali menu, z ktorého sme si vybrali horúcu čokoládu a zákusok, ktorý bol neskutočne dobrý. A najlepšie na tom boli hrnčeky ^_^

 

 No a keďže sme nechceli nechať ľudí vonku čakať dlhšie, než sme čakali my, tak sme sa po krátkom oddychu pobrali znovu von. Múzeum Ghibli ma rozhodne nesklamalo a som veľmi rada, že som tam zašla. Je situované v tesnej blízkosti parku, takže výlet sme zakončili prechádzkou okolo jazierka. Vynikajúco strávený čas v "Lese Mitaky" odporúčam každému, kto má rád Mijazakiho tvorbu a cestu okolo Tokia ;)

 (reposted from splendidandlovely's blogspot)

47 samurajov ~ Sengakuji

Príbeh o 47 samurajoch (príp. róninoch) asi každý viac-menej pozná. Stará povesť o verných vazaloch dodnes prežíva v literatúre, divadle, filme, ale i každoročných festivaloch. Vzdali sa všetéoho, aby pomstili svojho pána, ktorý bol odsúdený na smrť (samovraždou seppuku) po tom, ako po urážke stratil trpezlivosť a zranil svojho soka na území šógunovej rezidencie. Čakajúc na vhodnú príležitosť dokonať pomstu, žili jeho vazali zatratenia hodným životom - večne ožraní, leniví, so zhrdzavenými mečmi bez akejkoľvek cti. Len preto, aby učičíkali svojich nepriateľov a mohli ich zastihnúť nepripravených. Podarilo sa, zabili toho, kto privodil hanbu na meno ich pána, a jeho hlavu mu zložili k hrobu. Pre zločin vraždy boli odsúdení rovnako ako ich pán. Hroby všetkých ležia pri zenovom chráme Sengakudži (Sengakuji).

Príbeh o vernosti a pomste, o povinnosti voči pánovi v konflikte s osobnými túžbami a citmi (mnohí z nich zapredali vlastné rodiny, aby mohli pomstu naplniť), o ideálnom správaní a cti bojovníka. Čin však po dlhý čas odkladali, čo v očiach mnohých kritikov ich ideál znižuje. Nič to však nemení na tom, že týchto legendárnych 47 mužov je doteraz oslavovaných a na ich hroboch možno nájsť vonné tyčinky či kvety.

chrám Sengaku / Sengaku temple

hlavná brána / main gate

miesto odpočinku pána Asano a jeho verných vazalov /

resting place of lord Asano and his loyal retainers

hrob Óišiho, vodcu samurajov / grave of Ooishi, leader of the retainers 

Yokohama

Do Jokohamy sme sa vybrali vlastne len kvôli prístavnému múzeu a lodi Nipponmaru, zakotvenej v jeho blízkosti. Múzeum naozaj stálo za to; veľmi dobré podaná námornícka história oblasti od počiatkov až po súčanosť, nie len písmom a obrazom, ale i modelmi a aktivitami. Čo sa týka lode, vyzerala úžasne. Žiaľ, nebolo možné si ju pozrieť aj znútra, momentálne je uzavretá :/

Nevadí, celý výlet bol super, aj keď bolo pomerne chladno - na druhý deň po snehovej búrke, sneh ešte zotrvával na chodníkoch, kde-tu sa topil, drevené mosty sa šmýkali (a vlastne všeobecne majú v Japonsku nejaké šmykľavé chodníky :D). Okrem zaujímavých výhľadov na prístav, prechádzky po doteraz najzvláštnejšom móle a návšteve parku, sme sa podozvedali množstvo nových informácií a v múzeu som si poskladala svoj prvý papierový model - Perryho vlajkovú loď Powhatan.

Názov mesta Jokohama (横浜) doslovne značí široká pláž. Keď som v múzeu videla, ako vyzeral pôvodne, pochopila som, skade sa to pomenovanie nabralo. Rybárska osada, ktorá zásobovala šógunov dvor čerstvými rybami, sa rozkladala na podlhovastom výbežku v Tokijskom zálive. Z opačnej strany obklopená horami, more bolo najlepšou prístupovou cestou. Bez možnosti pestovať plodiny na poliach, rybolov sa stal v zásade jedinou obživou obyvateľov. Až do približne 17. storočia (ak si dobre pamätám), kedy bol záliv za Jokohamou spevnený a zasypaný, vytvárajúc tzv. nové polia (新田). Za tieto informácie vďačím najmä veľmi ochotnej pracovníčke múzea, ktorá sa pri nás pristavila a povysvetľovala, čo vidíme na mapách a obrazoch. Najprv sa snažila hovoriť anglicky, ale to v zásade bolo len prečítanie tých pár informačných ceduliek, ktoré tam mali.

Z múzea sme sa vybrali cez prístav k obrovskému mólu Ósanbaši (Ousanbashi). Rôzne sa zvažuje a zdvíha a pod ním je vybudované nejaké nákupné centrum; nakukli sme len trošku, predávali tam drahý nábytok :D Poslednou atrakciou pre nás bol park Jamašita na nábreží. Už pred výletom sme sa dozvedeli, že sa v ňom nachádzajú rôzne zaujímavé sochy. Žiaľ, nepodarilo sa nám nájsť všetky, videli sme však ušatých snehuliakov posedávať na lavičkách ;)

tréningová loď Nippon-maru

prístavné mestečko / port town

starý tehlový sklad / old brick warehouse

znáša sa súmrak, svetlá sa zažíhajú / lights on!

socha priateľstva japonských a amerických skautiek /

commemorating friendship of american and japanese girl scouts 

maják / lighthouse 

vchod do čínskej štvrti / Yokohama Chinatown

Odawara

"Síce maličký, ale predsa hrad!" Aj tak by mohlo znieť heslo jedného z mojich výletov. Keď som o ňom totiž neskôr hovorila svojej japonskej kamarátke, spýtala sa ma, či to nebolo nudné a nezaujímavé? Že skutočný hrad možno vidieť v Ósake... Lenže, Odawara je bližšie a osobne sa mi viacej páčia malé mestečká.

Odawara je milé, pokojné mesto v západnej časti prefektúry Kanagawa, v blízkosti Hakone a teda na kraji regiónu Kantó. V blízkosti sa odohrala pamätná bitka pri Išibašijame (Battle of Ishibashiyama, 1180), z ktorej generál Joritomo Minamoto utiekol, aby si zachránil život a neskôr tak zaplnil stránky učebníc histórie.

Hrad bol postavený v polovici 15. storočia a neskôr sa stal hlavným sídlom rodu (Go-)Hódžó, zvaných aj Odawara Hódžó, ktorí počas obdobia Sengoku ovládali väčšinu regiónu Kantó. Napriek povesti o nedobytnosti hradu však Hódžóvci stratili moc po obliehaní Hidejošim Tojotomi. Hrad zničilo niekoľko zemetrasení, no vždy bol opravený alebo nanovo vybudovaný svojmi novými správcami - naposledy v roku 1960, po Veľkom zemetrasení v Kantó.

V súčasnosti Odawara ponúka svoj rozkošný hrádok s historickým múzeom, v ktorom možno nájsť predmety každodenného života, zbrane, zbroje i historické dokumenty či ich faksimile. Na území hradu sú vysadené rôzne stromy a kvety tak, aby niečo kvitlo snáď v každom ročnom období - teraz boli na rade slivone. A samozrejme, pláž Pacifiku. Voda tu je vraj čistejšia a jasnejšia než inde. (Podobná veta zaznela dokonca aj v jednej anime, ktorú som nedávno pozerala :D)

hlavná budova hradu (donžon) / main keep

"everything you see here is mine"

pohľad z veže - Hakone / Hakone Pass from the top of the keep

hrad ponúka aj možnosť stať sa samurajom či princeznou /

chance to dress up as a samurai or hime, choice is up to you 

most ponad vysušenú priekopu a kvitnúce slivky /

bridge over a dried moat and blooming plums ^_^

a pretože máme radi schody... ;)

druhá časť múzea podáva históriu zrozumiteľne aj pre najmenších /

explaining historical events in an easy way

brána Umadaši / Umadashimon, main gate to Ninomaru part

Pacifik - Záliv Sagami / Sagami Bay, Pacific Ocean 

a na záver, jazdecká socha: Sóun Hódžó (Moritoki Ise, vraj pôvodom Taira ;)) /

Soun Hojo, born as Moritoki Ise (supposedly of Taira origin)