Tuesday 11 March 2014

pohľad do histórie Šindžuku ~ Naito Shinjuku

Požičala som si z knižnice zaujímavú knižočku s názvom "Tokyo: City of Stories" (Tokio, mesto príbehov). Tak si pomaličky čítam o jednotlivých štvrtiach v meste a o dejinách či pikoškách, ktoré sa k nim viažu. Vďaka nej už viem, ako a kedy vlastne vznikla Šindžuku, aké osudy prežívala počas tých pár storočí existencie a ktorá z jej dnešných častí je najstaršia. A tak sme sa vydali po jej stopách.

(text podľa WALEY, Paul. Tokyo: City of Stories. New York : Weatherhill, Inc., 1991.)
Šindžuku (doslova "nové sídlisko") bola založená na konci 17. storočia ako "stanica" na jednej zo štyroch hlavných ciest vedúcich zo starého Eda. Tri cesty už mali takúto "stanicu" hneď za bránami mesta, len Kóšú Kaidó ju nemalo. A terigať sa s plne naloženým koňom 16 km z Nihombaši až k prvej stanici prišlo piatim mužom príliš náročné, tak spísali žiadosť o založenie nového sídliska a šógunát jej vyhovel. V skutočnosti išlo o rozšírenie ich biznisu z Jošiwary (Yoshiwara) za mestské múry a neviestky z Šindžuku boli známe ako "kvety v konskom lajne". Brány Šindžuku zavreli zhruba o 20 rokov neskôr, no štvrť bola obnovená koncom 18. storočia. Hlavný frmol Tokia sa tam preniesol najmä po Veľkom zemetrasení v Kantó (1923), ktoré sa Šindžuku snáď zázrakom takmer nedotklo. Počas Druhej svetovej vojny bola zbombardovaná, no rýchlo začala s obnovou - na začiatok to bol viac-menej povolený čierny trh zvaný "Dračí palác". Nočný život lákal nie len spisovateľov, žurnalistov a iných intelektuálov, ale aj gangsterov, študentov a v 60. rokoch hippíkov a radikálnu mládež. Štvrť nevestincov sa preniesla do iných ulíc, no vraj v tých zapadnutých uličkách zvaných "Golden Gai" prežíva doteraz. Dnešná Šindžuku je štvrťou, kde možno nájsť hádam všetky možné typy obchodov, no o tom ako na mňa pôsobí som písala už predtým.

Pôvodná Šindžuku sa rozkladala približne od Jocuja Okido (Yotsuya Okido) a ťahala sa na západ približne 1km, po dnešnej Šindžuku dóri. Pre budovu tohto sídliska zabrali časť majetku rodu Naitó a preto sa nazývalo Naitó Šindžuku. To, čo rodine zostalo, sa neskôr zmenilo na Národný park Šindžuku (pozri tu). Z toho dôvodu som zašla najprv navštíviť svätyňu Tónomine Naitó, v ktorej možno nájsť predka rodiny Naitó (Fudžiwara Kamatari), Hačimana pospolu s Inari, ako aj nezvyčajného, rýchleho bieleho koňa (v zamrežovanej "stajni," asi aby im neutiekol. 

Tonomine Naito Jinja (多武峰内藤神社)


taká menšia rolnička a biely kôň / swift white horse and a little "jingle bell"


Zhruba v týchto miestach viedol vodovod, ktorý zásoboval Šindžuku vodou z rieky Tama.
Postavený tak dôkladne, že fungoval ako hlavný zdroj vody zhruba do 60tych rokov 20. storočia
(dnes alej medzi Národným parkom a ulicou Šindžuku)


Pre pôvodnú Naitó Šindžuku boli dôležité 3 buddhistické chrámy. Prvým je Taisódži (Taisoji).
Žiaľ, jeho hlavnú atrakciu (sochu pána pekla menom Emma) sa mi nepodarilo odfotiť.
Toto je moderná hlavná budova chrámu.


cintorín s hrobkou rodiny Naitó / graveyard with the Naito family tombstone


šintoistická svätyňa a budhistická kaplnka bok po boku na území chrámu /
shinto shrine and buddhist chapel side by side on the temple precinct


 Druhým dôležitým chrámom bol pomerne malý chrám školy Čistej zeme Džókakudži (Jokakuji)
a to preto, lebo na jeho pôde pochovávali tie neviestky, ktoré zomreli počas svojho pôsobenia na Šindžuku.


A posledným je chrám Tenrjúdži (Tenryuji).
Jeho zvon ohlasoval, že do zatvorenia brán Šindžuku zostáva už len 30 minút a treba sa ponáhľať domov ;)

hlavná brána, dnes nefunkčná / main gate



žeby ten povestný zvon? ;)


a pre zaujímavosť, ukážka ako môže vyzerať náhrobný kameň /
quite interesting tombstone, don't you think?

No comments:

Post a Comment