Hanami ~ Flower viewing ~ sakura

Japonská kultúrna tradícia v sebe zahŕňa aj obdivovanie prírodných cyklov. Jedným z nim je obdivovanie kvitnúcich stromov čerešne, tzv. hanami (花見). Keď som predtým videla fotky, bola som unesená. Nádhera kvitnúcich čerešní v Japonsku sa mi zdala neporovnateľná s tým, čo máme doma. A hoci sa mi priečili davy ľudí sediacich na dekách, popíjajúcich alkoholické nápoje, predsa len som chcela na  vlastnej koži zažiť, čo také hanami obnáša.

Priznám sa, po japonskej zime som nechápala, prečo sú Japonci slivkami a čerešňami tak unesení. Celú zimu im tu kvitli kamélie, dalo sa nájsť i narcisy a dokonca i zakvitnuté stromy, ktorých meno sa mi nepodarilo zistiť. Preto ma prekvapovalo, že slivky kvitnúce proti snehu majú aj pre nich svoje čaro (som zvedavá, ako by sa im páčili naše snežienky ;)) a že netrpezlivo čakajú na čerešne v plnom kvete.

Prvé čerešne sa objavovali takmer v zápätí po slivkách. Od bielych až po tmavoružové, s drobnými kvietkami visiacich v strapcoch. Z diaľky takmer na neroznanie od sliviek a broskýň. A potom prišiel koniec marca a s ním i pochopenie, čo vlastne hanami znamená...

Daždivé dni sa striedajú s príjemne teplými, slnečnými dňami. Jar je v plnom prúde a zem sa pomaličky ohrieva. Parky sú plné najrôznejšich druhov čerešní, obrovských starých stromov, aj tých mladších a pomenších. Ľudia sedia pod vysokými stromami na dekách a celtách (na tráve či na betóne), zatiaľ čo sa kvety sypú na ich hlavy ľahučko ako sneh. Pri jedle a pití sa každý veselo a hlučne rozpráva. Ten pach alkoholu ani ohromné množstvo ľudí mi, ako náhodnému okoloidúcemu, nie je veľmi po vôli. Napriek tomu ma neprepadá zvyčajné podráždenie a trpezlivo si razím cestu k miestam, ktoré dýchajú jarným pokojom. A keď sa mi podarí stráviť jedno popoludnie sediac na deke spolu s mladými Japoncami z jedného univerzitného klubu, musím uznať, že to vlastne nie je až také zlé, ako sa predtým javilo. Možno preto, že sme boli v nie veľmi vychytenom parku, ľudí nebolo tak veľa, nemali sme alkohol a po nejakých dvoch hodinách nás náhla búrka zahnala späť do školy.

Obdivovať krásu jarných stromov možno kedykoľvek a kdekoľvek, bez ohľadu na národnosť. Faktom však ostáva, že čerešne lemujúce ulice či rieky, ako i tie vysadené v parkoch a záhradách, majú neskutočné čaro nie len pre ich počty a značný vek. O tie stromy sa tu ľudia starajú a obdivujú ich - a možno i preto sa im tak dobre darí. Veď s rastlinami sa treba rozprávať, aby nezvedli ;) A keď sa oteplí, ľudia vychádzajú do parkov, aby si pod kvetmi trochu oddýchli od každodennej rutiny. Piknik v parkoch uprostred mesta. Nájdu si naň čas... A možno práve to by sme sa mohli od Japoncov priučiť.

moja prvá tohtoročná čerešňa

sakura počas hanami - v parku Ueno ^_^

hanami vo vyschnutom koryte rieky na severe Tokia, Kita-ku

park Asukayama na severe Tokia

pravdepodobne Somei Yoshino Sakura, s veľkými ružovkastými kvetmi

ružová smutná čerešňa - Shidare zakura...

... má dvojnásobný počet lupienkov...

... ale na pravú Yaezakuru si budeme musieť ešte pár dní počkať,

vraj totiž kvitne až keď ostatné odkvitnú :)

pohľad do histórie Šindžuku ~ Naito Shinjuku

Požičala som si z knižnice zaujímavú knižočku s názvom "Tokyo: City of Stories" (Tokio, mesto príbehov). Tak si pomaličky čítam o jednotlivých štvrtiach v meste a o dejinách či pikoškách, ktoré sa k nim viažu. Vďaka nej už viem, ako a kedy vlastne vznikla Šindžuku, aké osudy prežívala počas tých pár storočí existencie a ktorá z jej dnešných častí je najstaršia. A tak sme sa vydali po jej stopách.

(text podľa WALEY, Paul. Tokyo: City of Stories. New York : Weatherhill, Inc., 1991.)

Šindžuku (doslova "nové sídlisko") bola založená na konci 17. storočia ako "stanica" na jednej zo štyroch hlavných ciest vedúcich zo starého Eda. Tri cesty už mali takúto "stanicu" hneď za bránami mesta, len Kóšú Kaidó ju nemalo. A terigať sa s plne naloženým koňom 16 km z Nihombaši až k prvej stanici prišlo piatim mužom príliš náročné, tak spísali žiadosť o založenie nového sídliska a šógunát jej vyhovel. V skutočnosti išlo o rozšírenie ich biznisu z Jošiwary (Yoshiwara) za mestské múry a neviestky z Šindžuku boli známe ako "kvety v konskom lajne". Brány Šindžuku zavreli zhruba o 20 rokov neskôr, no štvrť bola obnovená koncom 18. storočia. Hlavný frmol Tokia sa tam preniesol najmä po Veľkom zemetrasení v Kantó (1923), ktoré sa Šindžuku snáď zázrakom takmer nedotklo. Počas Druhej svetovej vojny bola zbombardovaná, no rýchlo začala s obnovou - na začiatok to bol viac-menej povolený čierny trh zvaný "Dračí palác". Nočný život lákal nie len spisovateľov, žurnalistov a iných intelektuálov, ale aj gangsterov, študentov a v 60. rokoch hippíkov a radikálnu mládež. Štvrť nevestincov sa preniesla do iných ulíc, no vraj v tých zapadnutých uličkách zvaných "Golden Gai" prežíva doteraz. Dnešná Šindžuku je štvrťou, kde možno nájsť hádam všetky možné typy obchodov, no o tom ako na mňa pôsobí som písala už predtým.

Pôvodná Šindžuku sa rozkladala približne od Jocuja Okido (Yotsuya Okido) a ťahala sa na západ približne 1km, po dnešnej Šindžuku dóri. Pre budovu tohto sídliska zabrali časť majetku rodu Naitó a preto sa nazývalo Naitó Šindžuku. To, čo rodine zostalo, sa neskôr zmenilo na Národný park Šindžuku (pozri tu). Z toho dôvodu som zašla najprv navštíviť svätyňu Tónomine Naitó, v ktorej možno nájsť predka rodiny Naitó (Fudžiwara Kamatari), Hačimana pospolu s Inari, ako aj nezvyčajného, rýchleho bieleho koňa (v zamrežovanej "stajni," asi aby im neutiekol. 

Tonomine Naito Jinja (多武峰内藤神社)

taká menšia rolnička a biely kôň / swift white horse and a little "jingle bell"

Zhruba v týchto miestach viedol vodovod, ktorý zásoboval Šindžuku vodou z rieky Tama.

Postavený tak dôkladne, že fungoval ako hlavný zdroj vody zhruba do 60tych rokov 20. storočia

(dnes alej medzi Národným parkom a ulicou Šindžuku)

Pre pôvodnú Naitó Šindžuku boli dôležité 3 buddhistické chrámy. Prvým je Taisódži (Taisoji).

Žiaľ, jeho hlavnú atrakciu (sochu pána pekla menom Emma) sa mi nepodarilo odfotiť.

Toto je moderná hlavná budova chrámu.

cintorín s hrobkou rodiny Naitó / graveyard with the Naito family tombstone

šintoistická svätyňa a budhistická kaplnka bok po boku na území chrámu /

shinto shrine and buddhist chapel side by side on the temple precinct

 Druhým dôležitým chrámom bol pomerne malý chrám školy Čistej zeme Džókakudži (Jokakuji)

a to preto, lebo na jeho pôde pochovávali tie neviestky, ktoré zomreli počas svojho pôsobenia na Šindžuku.

A posledným je chrám Tenrjúdži (Tenryuji).

Jeho zvon ohlasoval, že do zatvorenia brán Šindžuku zostáva už len 30 minút a treba sa ponáhľať domov ;)

hlavná brána, dnes nefunkčná / main gate

žeby ten povestný zvon? ;)

a pre zaujímavosť, ukážka ako môže vyzerať náhrobný kameň /

quite interesting tombstone, don't you think?

Mitaka no mori ~ Ghibli museum ~ 三鷹の森

Ako by si bolo možné predstaviť pobyt v Tokiu bez návštevy múzea venovaného tvorbe štúdia Ghibli, z ktorého dielne vyšli filmy ako Môj sused Totoro, Cesta do fantázie či Princezná Mononoke. Pre fanúšikov animovaných filmov od režisára Mijazakiho je to jednoducho nutnosť a tak i naše kroky nevyhnutne smerovali do mesta Mitaka, ktoré je súčasťou Tokia.

Zo stanice Mitaka nás smerovníky nenechali na pochybách, kadiaľ sa máme uberať. Lístky treba zakúpiť vopred, takže sme na nič nečakali, len sme prešli cez 2-3 kontroly a už sme aj boli v múzeu. Len škoda, že fotografie sú povelené len vonku, takže vnútorné priestory si budete musieť predstaviť len z môjho rozprávania ;)

Múzeum vôbec nie je veľké. Ide o zaujímavo rozmiestnený komplex vzájomne prepojených budov. Na predchádzajúcej fotke možno vidieť hlavnú bránu, cez ktorú sa vchádza na malé nádvorie a z neho sa pokračuje do hlavnej budovy. V múzeu neexistuje niečo ako smer výstavy, čo je jasne vysvetlené aj v sprievodnom letáku pod heslom: "Poďme sa spoločne stratiť!" A tak návštevníci môžu chodiť po múzeu ako sa im len zapáči, vyskúšať všetky možné cesty (niekoľko rôznych schodísk) a kedykoľvek sa znovu vrátiť na miesto, kde už (ne)raz boli.

Zdá sa, že výstavy sa menia každé dva roky. Tá súčasná (2013-2014) sa venuje optike. Na prízemí sú veľmi jasne a názorne vysvetlené dejiny animácie, pohyblivých obrázkov. Očný klam či jednoducho nestíhačka pre mozog, aby si všimol jednotlivé zmeny záberov. Ďalšie mašinky previazané s optikou a animáciou sa nachádzajú aj na druhom poschodí a človek neprestáva vychádzať z údivu.V ďalších miestnostiach sa vstupuje do sveta animátorov štúdia Ghibli - kde a ako sa rodia príbehy. Pôvodné skice obľúbených filmov, obrovská knižnica či popolník s množstvom ohorkov cigariet ako ilustrácia množstva prebdených nocí... A nechýbala ani nádoba farbičiek, z ktorých dĺžky zostával sotva centimeter; to mi pripomenul moju vlastnú zbierku z detstva :)

Okrem toho vstup do do múzea v seba zahŕňa aj možnosť účasti na krátkej animácii - keď sme tam boli my, tak premietali "Myšacie sumó." Neskutočne rozkošný krátky príbeh o starčekovi a starenke, ktorí nedovolili, aby ich myšky prehrali v zápasoch sumó proti ich rivalom a tak ich riadne vykŕmili. Keď som videla tie drobné, chudé myšky zápasiť sumó sotva 2 týždne po po zážitku skutočného zápasu sumó, smiala som sa, až mi slzy tiekli. Rozhadzovali ryžu, vysoko dvíhali nôžky (takmer ako Endó :)) a búchali sa po tvári, aby boli silnejší :D

Na najvyššom poschodí bol "detský kútik," nad ktorým ešte vždy zaplačem, keď si na to spomeniem. Je totiž v podobe obrovského plyšového mačkobusu (neko no basu), naplneného čiernymi plyšovými sadzami (susuwatari, resp. makkuro kurosuke). Žiaľ, kvôli veku nebolo možné si užiť ani jedno z toho a museli sme sa uspokojiť len s návštevou kníhkupectva a obchodu so suvenírmi, v ktorom sa hádam každý dospelý stáva dieťatom v štýle: "jéj, toto chcém! A aj toto!" :D

Z rozprávania o múzeu už zostávajú len dve časti. Prvou je strecha - pokrytá vrstvou zeminy, z ktorej vyrastajú stromy a kríky. Ale na strechu sa prekrásnym točitým schodiskom nevychádza za prírodou, ale za Laputou a s ňou spojenými atrakciami. Toto je tá hlavná z nich, pri ktorej sa všetci fotia a tak je schodisko z času načas trochu upchaté.

Takto vyzerá časť múzea zo strechy:

A keďže vonku je povolené fotiť, tak si trochu priblížme múzeum:

Posledným miestom, kam sme si zašli oddýchnuť, keď sme dokončili náročný prechod bludiskom múzea, bola pohodlná kaviarnička Slamenného klobúka. Aby sa človek dostal na takéto vychytené miesto, musí si počkať v rade. A tak pred kaviarňou na terase bola zriadená fajná čakáreň - stoličky a deky. Počas čakania prišiel čašník, spýtal sa na počet členov jednotlivých skupiniek a dal nám menu, aby sme si mohli už vopred vybrať. Išlo to prekvapivo rýchlo a za nejakých 10-15 minút sme už sedeli v kaviarni. Znovu sme dostali menu, z ktorého sme si vybrali horúcu čokoládu a zákusok, ktorý bol neskutočne dobrý. A najlepšie na tom boli hrnčeky ^_^

 

 No a keďže sme nechceli nechať ľudí vonku čakať dlhšie, než sme čakali my, tak sme sa po krátkom oddychu pobrali znovu von. Múzeum Ghibli ma rozhodne nesklamalo a som veľmi rada, že som tam zašla. Je situované v tesnej blízkosti parku, takže výlet sme zakončili prechádzkou okolo jazierka. Vynikajúco strávený čas v "Lese Mitaky" odporúčam každému, kto má rád Mijazakiho tvorbu a cestu okolo Tokia ;)

 (reposted from splendidandlovely's blogspot)

47 samurajov ~ Sengakuji

Príbeh o 47 samurajoch (príp. róninoch) asi každý viac-menej pozná. Stará povesť o verných vazaloch dodnes prežíva v literatúre, divadle, filme, ale i každoročných festivaloch. Vzdali sa všetéoho, aby pomstili svojho pána, ktorý bol odsúdený na smrť (samovraždou seppuku) po tom, ako po urážke stratil trpezlivosť a zranil svojho soka na území šógunovej rezidencie. Čakajúc na vhodnú príležitosť dokonať pomstu, žili jeho vazali zatratenia hodným životom - večne ožraní, leniví, so zhrdzavenými mečmi bez akejkoľvek cti. Len preto, aby učičíkali svojich nepriateľov a mohli ich zastihnúť nepripravených. Podarilo sa, zabili toho, kto privodil hanbu na meno ich pána, a jeho hlavu mu zložili k hrobu. Pre zločin vraždy boli odsúdení rovnako ako ich pán. Hroby všetkých ležia pri zenovom chráme Sengakudži (Sengakuji).

Príbeh o vernosti a pomste, o povinnosti voči pánovi v konflikte s osobnými túžbami a citmi (mnohí z nich zapredali vlastné rodiny, aby mohli pomstu naplniť), o ideálnom správaní a cti bojovníka. Čin však po dlhý čas odkladali, čo v očiach mnohých kritikov ich ideál znižuje. Nič to však nemení na tom, že týchto legendárnych 47 mužov je doteraz oslavovaných a na ich hroboch možno nájsť vonné tyčinky či kvety.

chrám Sengaku / Sengaku temple

hlavná brána / main gate

miesto odpočinku pána Asano a jeho verných vazalov /

resting place of lord Asano and his loyal retainers

hrob Óišiho, vodcu samurajov / grave of Ooishi, leader of the retainers 

Sneh a Tokio

V priebehu jedného týždňa zasiahla Tokio zima hneď dvakrát. Prvým bola snehová búrka v sobotu 8. 2. a druhým ťažký, mokrý sneh na valentínsky piatok. Po jednodňovom snežení nasledovali vyššie teploty, tak okolo 5-7°C, v sobotu 15. 2. hádam aj vyššie. Dalo sa teda predpokladať, že snehová pokrývka sa dlho neudrží - ale! To by sme nesmeli byť v Japonsku. Pravda je taká, že sneh sa na mnohých miestach predsa len udržal, pretože ho nikto neodhrnul. Čo nás teda čaká, ak v Tokiu zrazu zasneží?

• kolaps dopravy? - osobne som nezažila, ale počula som o odstavení niektorých liniek, ako aj o zatvorení niektorých ciest.
• používanie reťazí na cestách - padli prvé vločky a autá už hrkocú v reťaziach. Situácia pokračuje aj na druhý deň, keď už snehu na cestách niet. Za akým účelom teda vlastne tieto reťaze používajú mi nie je celkom zrejmé.
• pokusy o odhŕňanie - keď už je naozaj zle, ľudia berú do rúk lopaty a púšťajú sa do práce, zatiaľ čo iní s lopatkami v rukách postávajú a prizerajú sa. Niektorým práca ide, iný si pri svojej usilovnosti a systéme zahádže v druhom kole to, čo predtým odhrnul. Odhŕňanie však v zásade možno čakať len pred obchodmi a pod., a pokiaľ netreba, nevychádzajte z domu.
• zatvorenie častí záhrad a park - keďže sa sneh obvykle neodhŕňa, sú mnohé časti zatvorené (žiaľ, bez zmeny výšky vstupného). A tak sú niektoré mostíky a vyššie položené miesta parkov zneprístupnené pre úbohých 20 centi snehu. Hlavne, že schodíky bez zábradlia vedúce k jazeru nebezpečné nie sú ;) Nehovoriac o bežných chodníkoch a schodoch staníc metra, kde sa ľudia veselo šmýkajú...
• pozor padá sneh! - keďže posledná nádielka snehu bola naozaj riadne ťažká a náhle sa začala aj topiť, zo stromov i zo striech padá sneh.
• obuť gumáky! - sneh je zradný a má svoje tajomstvá. Pokiaľ sa chcete dostať na miesto, ku ktorému je chodník pokrytý nedotknutým snehom, čaká vás zaborenie sa do vody a jazero v topánkach.  A komu sa tej vody na chodníkoch ešte nezdá dosť, môže odhŕňačom pomôcť polievaním snehu horúcou vodou. Gumáky by mali byť v zime súčasťou výbavy hotelových izieb :-D

• a bonus o používaní sáčkov na nohy, proti premoknutiu, ktoré sa v Japonsku podľa správnosti zjavne nosia zvonka na topánkach, a úžasný zvyk mladých ľudí, chodiť s rozopnutou bundou, triasť sa od zimy a nahlas hovoriť, ako je chladno: あぁ、さむっ！

Zima a sneh však majú aj svoje čaro, ktoré sa im nedá uprieť. Na záver niekoľko fotiek:

Kamélie počas prvého sneženia / Camellia in the first snowfall

Jokohama deň po snežení / Yokohama the day after snowfall

druhé sneženie / second snowfall

 

deň po druhom snežení, rýchle topenie / the day after the second snowfall + melting

jedna z ulíc spájajúca stanicu Tokio a cisársku záhradu /

one of the streets connecting between Tokyo station and Imperial east gardens

Shinjuku Gyoen National Garden

V Tokiu je naozaj bezpočet rôznych záhrad a parkov. Prvým veľkým parkom, ktoýú som navštívila bola Národná (cisárska) záhrada v Šindžuku (新宿御苑). Zavítala som tam koncom októbra, kedy bolo ešte príjemne teplo. Pravdupovediac, očakávala som jesenné listy, krásne červené javory, ktorých je plný internet. Október bol pre mňa vždy tým jesenne najfarebnejším mesiacom v roku, no v prípade Japonska to neplatí. Napriek tomu bola moja prechádzka úžasne stráveným časom, nielen kvôli najrôznejším typom záhrad, ktoré sa v parku nachádzajú, ale aj pre nevídanú tzv. Októbrovú sakuru, ktorej končiacu krásu som stihla vidieť. Okrem toho sa tam nachádza i skleník a "neupravované" lesy, slúžiace najmä k vzdelávaniu detí o tom, ako to v prírode funguje. Tu je niekoľko záberov z rôznych kútov parku:

októbrová sakura / October sakura (十月桜)

typ záhrady obdobia Edo / Edo period garden type

anglický park a mrakodrapy Šindžuku / English park and Shinjuku high buildings

jeden z mojich najobľúbenejších  výhľadov / one of my favourite places

budova v taiwanskom štýle / Taiwanese architecture

japonská záhrada / Japanese garden

čajový dom / tea-house 

ďalšie z mojich obľúbených miest / another personal favourite

ukážka z výstavy chryzantém, ktorá sa začínala až nasledujúci deň, ale aj tak ju pracovníci parku sprístupnili

(tento typ aranžovania chryzantém je tuším z obdobia Edo)  /

exhibition of chrysanthemum, which the staff let us see even though it started only next day

(this particular style of arranging flowers dates back to Edo, if I remember well)

Shinjuku Imperial National Garden was the first big park which I visited and I was very happy about choosing the time, even though I didn't get to see the red maple leaves (it was the end of October and summer still didn't seem to end). It was a pleasant walk and I managed to see the so called October sakura at the end of its blooming season, as well as various types of garden styles, like French, English, Japanese, but also wild forests made for education on life and cycles in nature. There is also a greenhouse with a great variety of plants, including violets ^_^ If you ever venture close to Shinjuku station and had time enough to spare, stop at this garden for relaxation.