pohľad do histórie Šindžuku ~ Naito Shinjuku

Požičala som si z knižnice zaujímavú knižočku s názvom "Tokyo: City of Stories" (Tokio, mesto príbehov). Tak si pomaličky čítam o jednotlivých štvrtiach v meste a o dejinách či pikoškách, ktoré sa k nim viažu. Vďaka nej už viem, ako a kedy vlastne vznikla Šindžuku, aké osudy prežívala počas tých pár storočí existencie a ktorá z jej dnešných častí je najstaršia. A tak sme sa vydali po jej stopách.

(text podľa WALEY, Paul. Tokyo: City of Stories. New York : Weatherhill, Inc., 1991.)

Šindžuku (doslova "nové sídlisko") bola založená na konci 17. storočia ako "stanica" na jednej zo štyroch hlavných ciest vedúcich zo starého Eda. Tri cesty už mali takúto "stanicu" hneď za bránami mesta, len Kóšú Kaidó ju nemalo. A terigať sa s plne naloženým koňom 16 km z Nihombaši až k prvej stanici prišlo piatim mužom príliš náročné, tak spísali žiadosť o založenie nového sídliska a šógunát jej vyhovel. V skutočnosti išlo o rozšírenie ich biznisu z Jošiwary (Yoshiwara) za mestské múry a neviestky z Šindžuku boli známe ako "kvety v konskom lajne". Brány Šindžuku zavreli zhruba o 20 rokov neskôr, no štvrť bola obnovená koncom 18. storočia. Hlavný frmol Tokia sa tam preniesol najmä po Veľkom zemetrasení v Kantó (1923), ktoré sa Šindžuku snáď zázrakom takmer nedotklo. Počas Druhej svetovej vojny bola zbombardovaná, no rýchlo začala s obnovou - na začiatok to bol viac-menej povolený čierny trh zvaný "Dračí palác". Nočný život lákal nie len spisovateľov, žurnalistov a iných intelektuálov, ale aj gangsterov, študentov a v 60. rokoch hippíkov a radikálnu mládež. Štvrť nevestincov sa preniesla do iných ulíc, no vraj v tých zapadnutých uličkách zvaných "Golden Gai" prežíva doteraz. Dnešná Šindžuku je štvrťou, kde možno nájsť hádam všetky možné typy obchodov, no o tom ako na mňa pôsobí som písala už predtým.

Pôvodná Šindžuku sa rozkladala približne od Jocuja Okido (Yotsuya Okido) a ťahala sa na západ približne 1km, po dnešnej Šindžuku dóri. Pre budovu tohto sídliska zabrali časť majetku rodu Naitó a preto sa nazývalo Naitó Šindžuku. To, čo rodine zostalo, sa neskôr zmenilo na Národný park Šindžuku (pozri tu). Z toho dôvodu som zašla najprv navštíviť svätyňu Tónomine Naitó, v ktorej možno nájsť predka rodiny Naitó (Fudžiwara Kamatari), Hačimana pospolu s Inari, ako aj nezvyčajného, rýchleho bieleho koňa (v zamrežovanej "stajni," asi aby im neutiekol. 

Tonomine Naito Jinja (多武峰内藤神社)

taká menšia rolnička a biely kôň / swift white horse and a little "jingle bell"

Zhruba v týchto miestach viedol vodovod, ktorý zásoboval Šindžuku vodou z rieky Tama.

Postavený tak dôkladne, že fungoval ako hlavný zdroj vody zhruba do 60tych rokov 20. storočia

(dnes alej medzi Národným parkom a ulicou Šindžuku)

Pre pôvodnú Naitó Šindžuku boli dôležité 3 buddhistické chrámy. Prvým je Taisódži (Taisoji).

Žiaľ, jeho hlavnú atrakciu (sochu pána pekla menom Emma) sa mi nepodarilo odfotiť.

Toto je moderná hlavná budova chrámu.

cintorín s hrobkou rodiny Naitó / graveyard with the Naito family tombstone

šintoistická svätyňa a budhistická kaplnka bok po boku na území chrámu /

shinto shrine and buddhist chapel side by side on the temple precinct

 Druhým dôležitým chrámom bol pomerne malý chrám školy Čistej zeme Džókakudži (Jokakuji)

a to preto, lebo na jeho pôde pochovávali tie neviestky, ktoré zomreli počas svojho pôsobenia na Šindžuku.

A posledným je chrám Tenrjúdži (Tenryuji).

Jeho zvon ohlasoval, že do zatvorenia brán Šindžuku zostáva už len 30 minút a treba sa ponáhľať domov ;)

hlavná brána, dnes nefunkčná / main gate

žeby ten povestný zvon? ;)

a pre zaujímavosť, ukážka ako môže vyzerať náhrobný kameň /

quite interesting tombstone, don't you think?

47 samurajov ~ Sengakuji

Príbeh o 47 samurajoch (príp. róninoch) asi každý viac-menej pozná. Stará povesť o verných vazaloch dodnes prežíva v literatúre, divadle, filme, ale i každoročných festivaloch. Vzdali sa všetéoho, aby pomstili svojho pána, ktorý bol odsúdený na smrť (samovraždou seppuku) po tom, ako po urážke stratil trpezlivosť a zranil svojho soka na území šógunovej rezidencie. Čakajúc na vhodnú príležitosť dokonať pomstu, žili jeho vazali zatratenia hodným životom - večne ožraní, leniví, so zhrdzavenými mečmi bez akejkoľvek cti. Len preto, aby učičíkali svojich nepriateľov a mohli ich zastihnúť nepripravených. Podarilo sa, zabili toho, kto privodil hanbu na meno ich pána, a jeho hlavu mu zložili k hrobu. Pre zločin vraždy boli odsúdení rovnako ako ich pán. Hroby všetkých ležia pri zenovom chráme Sengakudži (Sengakuji).

Príbeh o vernosti a pomste, o povinnosti voči pánovi v konflikte s osobnými túžbami a citmi (mnohí z nich zapredali vlastné rodiny, aby mohli pomstu naplniť), o ideálnom správaní a cti bojovníka. Čin však po dlhý čas odkladali, čo v očiach mnohých kritikov ich ideál znižuje. Nič to však nemení na tom, že týchto legendárnych 47 mužov je doteraz oslavovaných a na ich hroboch možno nájsť vonné tyčinky či kvety.

chrám Sengaku / Sengaku temple

hlavná brána / main gate

miesto odpočinku pána Asano a jeho verných vazalov /

resting place of lord Asano and his loyal retainers

hrob Óišiho, vodcu samurajov / grave of Ooishi, leader of the retainers 

Yokohama

Do Jokohamy sme sa vybrali vlastne len kvôli prístavnému múzeu a lodi Nipponmaru, zakotvenej v jeho blízkosti. Múzeum naozaj stálo za to; veľmi dobré podaná námornícka história oblasti od počiatkov až po súčanosť, nie len písmom a obrazom, ale i modelmi a aktivitami. Čo sa týka lode, vyzerala úžasne. Žiaľ, nebolo možné si ju pozrieť aj znútra, momentálne je uzavretá :/

Nevadí, celý výlet bol super, aj keď bolo pomerne chladno - na druhý deň po snehovej búrke, sneh ešte zotrvával na chodníkoch, kde-tu sa topil, drevené mosty sa šmýkali (a vlastne všeobecne majú v Japonsku nejaké šmykľavé chodníky :D). Okrem zaujímavých výhľadov na prístav, prechádzky po doteraz najzvláštnejšom móle a návšteve parku, sme sa podozvedali množstvo nových informácií a v múzeu som si poskladala svoj prvý papierový model - Perryho vlajkovú loď Powhatan.

Názov mesta Jokohama (横浜) doslovne značí široká pláž. Keď som v múzeu videla, ako vyzeral pôvodne, pochopila som, skade sa to pomenovanie nabralo. Rybárska osada, ktorá zásobovala šógunov dvor čerstvými rybami, sa rozkladala na podlhovastom výbežku v Tokijskom zálive. Z opačnej strany obklopená horami, more bolo najlepšou prístupovou cestou. Bez možnosti pestovať plodiny na poliach, rybolov sa stal v zásade jedinou obživou obyvateľov. Až do približne 17. storočia (ak si dobre pamätám), kedy bol záliv za Jokohamou spevnený a zasypaný, vytvárajúc tzv. nové polia (新田). Za tieto informácie vďačím najmä veľmi ochotnej pracovníčke múzea, ktorá sa pri nás pristavila a povysvetľovala, čo vidíme na mapách a obrazoch. Najprv sa snažila hovoriť anglicky, ale to v zásade bolo len prečítanie tých pár informačných ceduliek, ktoré tam mali.

Z múzea sme sa vybrali cez prístav k obrovskému mólu Ósanbaši (Ousanbashi). Rôzne sa zvažuje a zdvíha a pod ním je vybudované nejaké nákupné centrum; nakukli sme len trošku, predávali tam drahý nábytok :D Poslednou atrakciou pre nás bol park Jamašita na nábreží. Už pred výletom sme sa dozvedeli, že sa v ňom nachádzajú rôzne zaujímavé sochy. Žiaľ, nepodarilo sa nám nájsť všetky, videli sme však ušatých snehuliakov posedávať na lavičkách ;)

tréningová loď Nippon-maru

prístavné mestečko / port town

starý tehlový sklad / old brick warehouse

znáša sa súmrak, svetlá sa zažíhajú / lights on!

socha priateľstva japonských a amerických skautiek /

commemorating friendship of american and japanese girl scouts 

maják / lighthouse 

vchod do čínskej štvrti / Yokohama Chinatown

Odawara

"Síce maličký, ale predsa hrad!" Aj tak by mohlo znieť heslo jedného z mojich výletov. Keď som o ňom totiž neskôr hovorila svojej japonskej kamarátke, spýtala sa ma, či to nebolo nudné a nezaujímavé? Že skutočný hrad možno vidieť v Ósake... Lenže, Odawara je bližšie a osobne sa mi viacej páčia malé mestečká.

Odawara je milé, pokojné mesto v západnej časti prefektúry Kanagawa, v blízkosti Hakone a teda na kraji regiónu Kantó. V blízkosti sa odohrala pamätná bitka pri Išibašijame (Battle of Ishibashiyama, 1180), z ktorej generál Joritomo Minamoto utiekol, aby si zachránil život a neskôr tak zaplnil stránky učebníc histórie.

Hrad bol postavený v polovici 15. storočia a neskôr sa stal hlavným sídlom rodu (Go-)Hódžó, zvaných aj Odawara Hódžó, ktorí počas obdobia Sengoku ovládali väčšinu regiónu Kantó. Napriek povesti o nedobytnosti hradu však Hódžóvci stratili moc po obliehaní Hidejošim Tojotomi. Hrad zničilo niekoľko zemetrasení, no vždy bol opravený alebo nanovo vybudovaný svojmi novými správcami - naposledy v roku 1960, po Veľkom zemetrasení v Kantó.

V súčasnosti Odawara ponúka svoj rozkošný hrádok s historickým múzeom, v ktorom možno nájsť predmety každodenného života, zbrane, zbroje i historické dokumenty či ich faksimile. Na území hradu sú vysadené rôzne stromy a kvety tak, aby niečo kvitlo snáď v každom ročnom období - teraz boli na rade slivone. A samozrejme, pláž Pacifiku. Voda tu je vraj čistejšia a jasnejšia než inde. (Podobná veta zaznela dokonca aj v jednej anime, ktorú som nedávno pozerala :D)

hlavná budova hradu (donžon) / main keep

"everything you see here is mine"

pohľad z veže - Hakone / Hakone Pass from the top of the keep

hrad ponúka aj možnosť stať sa samurajom či princeznou /

chance to dress up as a samurai or hime, choice is up to you 

most ponad vysušenú priekopu a kvitnúce slivky /

bridge over a dried moat and blooming plums ^_^

a pretože máme radi schody... ;)

druhá časť múzea podáva históriu zrozumiteľne aj pre najmenších /

explaining historical events in an easy way

brána Umadaši / Umadashimon, main gate to Ninomaru part

Pacifik - Záliv Sagami / Sagami Bay, Pacific Ocean 

a na záver, jazdecká socha: Sóun Hódžó (Moritoki Ise, vraj pôvodom Taira ;)) /

Soun Hojo, born as Moritoki Ise (supposedly of Taira origin)

Kamakura ~ part 3 ~ v okolitých kopcoch

V kopcoch okolo Kamakury sú udržované 3 vychádzkové trasy, tzv. hiking trails. Dve z nich sú dlhšie, jedna kratšia, no všetky ponúkajú dobré výhľady na mesto. Ich kvalita, atmosféra i "náročnosť" sa mení podľa ročného obdobia a počasia. Zatiaľ sa mi podarilo prejsť dve z nich, aj to jednu len čiastočne. Preto ma v blízkej budúcnosti určite čaká ešte aspoň jeden výlet do Kamakury. Z môjho pohľadu nie je žiadna z týchto trás fyzicky náročná a aj pod troškou snehu sa dá bez problémov prejsť len v poltopánkach. Výhľady ale samozrejme stoja za návštevu :)

Daibutsu Hiking Trail part 1
Táto trasa vedie zo severnej Kamakury (Kita-Kamakura) po okolitých kopcoch smerom na juhozápad až k veľkej soche Buddhu Amidu. Zatiaľ som ju neprešla celú, mám za sebou len prvú polovicu, keďže som mala vždy ešte veľa na spoznávanie v severnej časti Kamakury.

Cesta je pekne upravená a začína sa v blízkosti zenového chrámu Džóchidži (Jochiji). Kamenné schodíky a veľké korene stromov uľahčujú stúpanie, rovinka je vždy príjemnou prechádzkou s občasnými výhľadmi pomedzi stromy. Pri prvej šintóistickej svätyni sa nachádzajú lavičky, kde si možno trochu oddýchnuť po polhodinovej prechádzke, ako aj miesto s výhľadom na horu Fudži. V tomto bode sa cesta rozdvojuje, je možné pokračovať ďalej k Buddhovi, alebo zostúpiť späť dole do mesta. Vybrala som si druhú možnosť a prešla som cez park Gendžijama (Genjiyama park) až k chrámu Džufukudži (Jufukuji).

Cestou je možné vidieť zvyšky prechodu Kewaizaka, jedného z troch prechodov, kde sa v roku 1333 bojovalo počas obliehania Kamakury, ako aj sochu Joritoma z rodu Minamoto, zakladateľa šógunátu Kamakura. Cesta sa končí prechodom cez cintorín a zenovým chrámom Džufukudži, založeného pôvodne Joritomovou manželkou, Masako Hódžó.

Jochiji

Minamoto no Yoritomo

Jufukuji

Gionyama Hiking Trail

Druhá cesta, ktorou som prešla, je oveľa kratšia. Spája budhistický chrám Mjóhondži (Myohonji), svätyňu Jagumo (Yagumo) a jaskyňu, ktorá je pohrebiskom posledných Hódžóvcov, ktorí počas obliehania v roku 1333 spáchali hromadnú samovraždu v zadnej časti rodinného chrámu Tóšódži (Toshoji), dnes už neexistujúceho. Nad chrámom Mjóhondži sa nachádza výborné miesto na výhľad na mesto, záliv Sagami a mys Inamura-ga-saki, ku ktorému sa viaže legenda o vniknutí vojska Jošisadu Nittu do Kamakury s pomocou bohyne Amaterasu, ktorej obetoval svoj meč vhodením do mora.

miesto posledného odpočinku Hódžóvcov z roku 1333 / Harakiri yagura

Kamakura ~ part 2 ~ chrámy a svätyne

V Japonsku snáď neexistuje miesto bez chrámu či svätyne. Kamakura ich má na rozdávanie a bude mi trvať ešte veľmi dlho, kým všetky navštívim aspoň zbežne. Tu však spomeniem pár najznámejších, v ktorých som dosiaľ bola. Názvy tentoraz ponechám v anglickom prepise.

1. Engakuji ~ 円覚寺

Nachádzajúci sa hneď vedľa stanice Kita-Kamakura, patrí určite k tým najnavštevovanejším. Ide o budhistický chrám školy Zen, v poradí druhý najdôležitejší z piatich zenových chrámov Kamakury. Pôvodne bol postavený koncom 13. storočia na prianie regenta Tokimuneho z rodu Hódžó, ako pamätník na padlých Japonských i Mongolských bojovníkov, no odvtedy bol niekoľkokrát prestavovaný a opravovaný (ako vlastne všetko v Japonsku). 

vstupná brána / main gate

budovy patriace chrámu / temple buildings

národný poklad - veľký zvon chrámu / large bell as a national treasure

kvitnúca slivka začiatkom februára / blooming plum

2. Tsurugaoka Hachimanguu ~ 鶴岡八幡宮

Najvýznamnejšia svätyňa v Kamakure, pôvodne založená v 11. storočí a neskôr prenesená na súčasné miesto Joritomom, zakladateľom šógunátu Kamakura. Hačiman, uctievaný v tejto svätyni, je ochranným božstvom rodu Minamoto, ako i všetkých bojovníkov. Samotná svätyňa stojí na kopci a vedie k nej cesta od pobrežia naprieč Kamakurou, lemovaná bránami torii. Symbolom Hačimana je holub, ktorých tam skutočne bolo neúrekom.

Tsurugaoka Hachimangu

torii

Tak pri tomto schodisku, ktoré vedie k hlavnej svätyni, bol zavraždený Sanetomo Minamoto, v poradí 3. šógun a syn Joritoma. Jeho vrahom bol jeho vlastný bratranec, ktorý sa vraj skrýval v blízkosti veľkého ginka, ktorého pozostatky možno vidieť naľavo od schodiska.

vstup do hlavnej svätyne / main shrine entranceway

svätyňa Inari za hlavnou svätyňou / Inari shrine behind the main Hachiman shrine

jedna z bočných svätýň, len pre potešenia oka ;)

3. Veľký Buddha ~ Daibutsu ~ 大仏

Snáď najvychytenejšou atrakciou Kamakury je veľká broznová socha Buddhu Amidu (Amida Buddha), vysoká 13.35m a ako taká je druhou najväčšou. Pôvodne stála vo vnútri budovy chrámu Kotokuin, no v priebehu storočí boli budovy chrámu niekoľkokrát zničené tajfúnmi a prílivovými vlnami, takže od konca 15. storočia stojí vonku, vystavená času i nečasu.

Daibutsu

a jeho veľké sandále / and his great sandals

Kamakura ~ part 1

Z Tokia viac-menej na skok, no zatiaľ som v tomto čarovnom mestečku bola len dva razy. Mne učarovalo ešte predtým, než som vôbec do Japonska prišla, a to práve vďaka udalostiam v dejinám, ktoré sa k nemu viažu. Bolo hlavným sídlom šógunátu počas rokov 1185-1333 a ako také má nemalú historickú hodnotu. Pre všetky neplechy Joritoma z rodu Minamoto, ako i moci chtivých Hódžóvcov sa Kamakura stala bodom číslo jedna na mojom zozname výletov z Tokia. Okrem toho však toto mesto ponúka i množstvo iných zaujímavostí a atrakcií, akými sú turistické chodníky v okolitých kopcoch, množstvo chrámov a svätýň, zopár múzeí, možnosť zahrať sa na samuraja (neoverená info z facebooku), rušné ulice plné obchodov i stánkov a pod.

Na začiatok pár slov k histórii mestečka. Pôvodne rybárska osada sa pre svoju znamenitú polohu stala tzv. prírodnou pevnosťou a aj z tohto dôvodu si ju Joritomo Minamoto zvolil za svoje sídlo. Obkolesená z jednej strany morom a zo zvyšných troch pomerne vysokými horami, bolo možné vstúpiť do Kamakury stráženými horskými prechodmi. Druhým dôvodom bola rodová väzba k tomuto miestu, kde Joritomov pra-pra  nechal postaviť chrám zasvätený božstvu vojny Hačiman - Curugaoka-Hačiman-gú. Joritomo ju neskôr premiestnil a spravil z nej hlavnú svätyňu šógunátu a kult Hačimana odvtedy prekvital čoraz viac. Neskôr reálnu moc prevzali šógunovi regenti z rodu Hódžó, ktorých karmické šťastie sa skončilo obliehaním a následným pádom Kamakury v roku 1333. Prvý šógunát definitívne zanikol počas hromadnej samovraždy viac než stovky bojovníkov, vrátane posledného regenta.

Neskôr Kamakuru čakali rušné časy, podobne ako celý zvyšok Japonska - neustále boje o moc po páde šógunátu, ktoré s väčšími či menšími prestávkami pokračovali až do zjednotenia Japonska pod vládou rodu Tokugawa na začiatku 17. storočia. Dnes je Kamakura považovaná za lukratívne miesto, kam sa sťahujú bohatí a domáci z Tokia si k moru chodia užívať vodné športy.

Aby nebol článok príliš dlhý, rozhodla som sa celé rozprávanie rozdeliť do niekoľkých častí. Na úvod teda toľko a teraz ešte prvé fotky z Kamakury... pokračovanie už čoskoro ;)

pri stanici Kita-Kamakura na začiatku cesty / Kita-Kamakura station, beginning of our trail

pohľad na horu Fudži z okolitých kopcov / Mt. Fuji as seen from a hiking trail

a aj takto vyzerá Kamakura / views from hiking trails:

mesto, záliv Sagami a mys Inamura / Kamakura, Sagami Bay, Inamura Cape

(last 2 pics by courtesy of Kenroh)