Ako by si bolo možné predstaviť pobyt v Tokiu bez návštevy múzea venovaného tvorbe štúdia Ghibli, z ktorého dielne vyšli filmy ako Môj sused Totoro, Cesta do fantázie či Princezná Mononoke. Pre fanúšikov animovaných filmov od režisára Mijazakiho je to jednoducho nutnosť a tak i naše kroky nevyhnutne smerovali do mesta Mitaka, ktoré je súčasťou Tokia.
Zo stanice Mitaka nás smerovníky nenechali na pochybách, kadiaľ sa máme uberať. Lístky treba zakúpiť vopred, takže sme na nič nečakali, len sme prešli cez 2-3 kontroly a už sme aj boli v múzeu. Len škoda, že fotografie sú povelené len vonku, takže vnútorné priestory si budete musieť predstaviť len z môjho rozprávania ;)
Múzeum vôbec nie je veľké. Ide o zaujímavo rozmiestnený komplex vzájomne prepojených budov. Na predchádzajúcej fotke možno vidieť hlavnú bránu, cez ktorú sa vchádza na malé nádvorie a z neho sa pokračuje do hlavnej budovy. V múzeu neexistuje niečo ako smer výstavy, čo je jasne vysvetlené aj v sprievodnom letáku pod heslom: "Poďme sa spoločne stratiť!" A tak návštevníci môžu chodiť po múzeu ako sa im len zapáči, vyskúšať všetky možné cesty (niekoľko rôznych schodísk) a kedykoľvek sa znovu vrátiť na miesto, kde už (ne)raz boli.
Zdá sa, že výstavy sa menia každé dva roky. Tá súčasná (2013-2014) sa venuje optike. Na prízemí sú veľmi jasne a názorne vysvetlené dejiny animácie, pohyblivých obrázkov. Očný klam či jednoducho nestíhačka pre mozog, aby si všimol jednotlivé zmeny záberov. Ďalšie mašinky previazané s optikou a animáciou sa nachádzajú aj na druhom poschodí a človek neprestáva vychádzať z údivu.V ďalších miestnostiach sa vstupuje do sveta animátorov štúdia Ghibli - kde a ako sa rodia príbehy. Pôvodné skice obľúbených filmov, obrovská knižnica či popolník s množstvom ohorkov cigariet ako ilustrácia množstva prebdených nocí... A nechýbala ani nádoba farbičiek, z ktorých dĺžky zostával sotva centimeter; to mi pripomenul moju vlastnú zbierku z detstva :)
Okrem toho vstup do do múzea v seba zahŕňa aj možnosť účasti na krátkej animácii - keď sme tam boli my, tak premietali "Myšacie sumó." Neskutočne rozkošný krátky príbeh o starčekovi a starenke, ktorí nedovolili, aby ich myšky prehrali v zápasoch sumó proti ich rivalom a tak ich riadne vykŕmili. Keď som videla tie drobné, chudé myšky zápasiť sumó sotva 2 týždne po po zážitku skutočného zápasu sumó, smiala som sa, až mi slzy tiekli. Rozhadzovali ryžu, vysoko dvíhali nôžky (takmer ako Endó :)) a búchali sa po tvári, aby boli silnejší :D
Na najvyššom poschodí bol "detský kútik," nad ktorým ešte vždy zaplačem, keď si na to spomeniem. Je totiž v podobe obrovského plyšového mačkobusu (neko no basu), naplneného čiernymi plyšovými sadzami (susuwatari, resp. makkuro kurosuke). Žiaľ, kvôli veku nebolo možné si užiť ani jedno z toho a museli sme sa uspokojiť len s návštevou kníhkupectva a obchodu so suvenírmi, v ktorom sa hádam každý dospelý stáva dieťatom v štýle: "jéj, toto chcém! A aj toto!" :D
Z rozprávania o múzeu už zostávajú len dve časti. Prvou je strecha - pokrytá vrstvou zeminy, z ktorej vyrastajú stromy a kríky. Ale na strechu sa prekrásnym točitým schodiskom nevychádza za prírodou, ale za Laputou a s ňou spojenými atrakciami. Toto je tá hlavná z nich, pri ktorej sa všetci fotia a tak je schodisko z času načas trochu upchaté.
Takto vyzerá časť múzea zo strechy:
A keďže vonku je povolené fotiť, tak si trochu priblížme múzeum:
Posledným miestom, kam sme si zašli oddýchnuť, keď sme dokončili náročný prechod bludiskom múzea, bola pohodlná kaviarnička Slamenného klobúka. Aby sa človek dostal na takéto vychytené miesto, musí si počkať v rade. A tak pred kaviarňou na terase bola zriadená fajná čakáreň - stoličky a deky. Počas čakania prišiel čašník, spýtal sa na počet členov jednotlivých skupiniek a dal nám menu, aby sme si mohli už vopred vybrať. Išlo to prekvapivo rýchlo a za nejakých 10-15 minút sme už sedeli v kaviarni. Znovu sme dostali menu, z ktorého sme si vybrali horúcu čokoládu a zákusok, ktorý bol neskutočne dobrý. A najlepšie na tom boli hrnčeky ^_^
No a keďže sme nechceli nechať ľudí vonku čakať dlhšie, než sme čakali my, tak sme sa po krátkom oddychu pobrali znovu von. Múzeum Ghibli ma rozhodne nesklamalo a som veľmi rada, že som tam zašla. Je situované v tesnej blízkosti parku, takže výlet sme zakončili prechádzkou okolo jazierka. Vynikajúco strávený čas v "Lese Mitaky" odporúčam každému, kto má rád Mijazakiho tvorbu a cestu okolo Tokia ;)
 |
| (reposted from splendidandlovely's blogspot) |
