Hanami ~ Flower viewing ~ sakura

Japonská kultúrna tradícia v sebe zahŕňa aj obdivovanie prírodných cyklov. Jedným z nim je obdivovanie kvitnúcich stromov čerešne, tzv. hanami (花見). Keď som predtým videla fotky, bola som unesená. Nádhera kvitnúcich čerešní v Japonsku sa mi zdala neporovnateľná s tým, čo máme doma. A hoci sa mi priečili davy ľudí sediacich na dekách, popíjajúcich alkoholické nápoje, predsa len som chcela na  vlastnej koži zažiť, čo také hanami obnáša.

Priznám sa, po japonskej zime som nechápala, prečo sú Japonci slivkami a čerešňami tak unesení. Celú zimu im tu kvitli kamélie, dalo sa nájsť i narcisy a dokonca i zakvitnuté stromy, ktorých meno sa mi nepodarilo zistiť. Preto ma prekvapovalo, že slivky kvitnúce proti snehu majú aj pre nich svoje čaro (som zvedavá, ako by sa im páčili naše snežienky ;)) a že netrpezlivo čakajú na čerešne v plnom kvete.

Prvé čerešne sa objavovali takmer v zápätí po slivkách. Od bielych až po tmavoružové, s drobnými kvietkami visiacich v strapcoch. Z diaľky takmer na neroznanie od sliviek a broskýň. A potom prišiel koniec marca a s ním i pochopenie, čo vlastne hanami znamená...

Daždivé dni sa striedajú s príjemne teplými, slnečnými dňami. Jar je v plnom prúde a zem sa pomaličky ohrieva. Parky sú plné najrôznejšich druhov čerešní, obrovských starých stromov, aj tých mladších a pomenších. Ľudia sedia pod vysokými stromami na dekách a celtách (na tráve či na betóne), zatiaľ čo sa kvety sypú na ich hlavy ľahučko ako sneh. Pri jedle a pití sa každý veselo a hlučne rozpráva. Ten pach alkoholu ani ohromné množstvo ľudí mi, ako náhodnému okoloidúcemu, nie je veľmi po vôli. Napriek tomu ma neprepadá zvyčajné podráždenie a trpezlivo si razím cestu k miestam, ktoré dýchajú jarným pokojom. A keď sa mi podarí stráviť jedno popoludnie sediac na deke spolu s mladými Japoncami z jedného univerzitného klubu, musím uznať, že to vlastne nie je až také zlé, ako sa predtým javilo. Možno preto, že sme boli v nie veľmi vychytenom parku, ľudí nebolo tak veľa, nemali sme alkohol a po nejakých dvoch hodinách nás náhla búrka zahnala späť do školy.

Obdivovať krásu jarných stromov možno kedykoľvek a kdekoľvek, bez ohľadu na národnosť. Faktom však ostáva, že čerešne lemujúce ulice či rieky, ako i tie vysadené v parkoch a záhradách, majú neskutočné čaro nie len pre ich počty a značný vek. O tie stromy sa tu ľudia starajú a obdivujú ich - a možno i preto sa im tak dobre darí. Veď s rastlinami sa treba rozprávať, aby nezvedli ;) A keď sa oteplí, ľudia vychádzajú do parkov, aby si pod kvetmi trochu oddýchli od každodennej rutiny. Piknik v parkoch uprostred mesta. Nájdu si naň čas... A možno práve to by sme sa mohli od Japoncov priučiť.

moja prvá tohtoročná čerešňa

sakura počas hanami - v parku Ueno ^_^

hanami vo vyschnutom koryte rieky na severe Tokia, Kita-ku

park Asukayama na severe Tokia

pravdepodobne Somei Yoshino Sakura, s veľkými ružovkastými kvetmi

ružová smutná čerešňa - Shidare zakura...

... má dvojnásobný počet lupienkov...

... ale na pravú Yaezakuru si budeme musieť ešte pár dní počkať,

vraj totiž kvitne až keď ostatné odkvitnú :)

Mitaka no mori ~ Ghibli museum ~ 三鷹の森

Ako by si bolo možné predstaviť pobyt v Tokiu bez návštevy múzea venovaného tvorbe štúdia Ghibli, z ktorého dielne vyšli filmy ako Môj sused Totoro, Cesta do fantázie či Princezná Mononoke. Pre fanúšikov animovaných filmov od režisára Mijazakiho je to jednoducho nutnosť a tak i naše kroky nevyhnutne smerovali do mesta Mitaka, ktoré je súčasťou Tokia.

Zo stanice Mitaka nás smerovníky nenechali na pochybách, kadiaľ sa máme uberať. Lístky treba zakúpiť vopred, takže sme na nič nečakali, len sme prešli cez 2-3 kontroly a už sme aj boli v múzeu. Len škoda, že fotografie sú povelené len vonku, takže vnútorné priestory si budete musieť predstaviť len z môjho rozprávania ;)

Múzeum vôbec nie je veľké. Ide o zaujímavo rozmiestnený komplex vzájomne prepojených budov. Na predchádzajúcej fotke možno vidieť hlavnú bránu, cez ktorú sa vchádza na malé nádvorie a z neho sa pokračuje do hlavnej budovy. V múzeu neexistuje niečo ako smer výstavy, čo je jasne vysvetlené aj v sprievodnom letáku pod heslom: "Poďme sa spoločne stratiť!" A tak návštevníci môžu chodiť po múzeu ako sa im len zapáči, vyskúšať všetky možné cesty (niekoľko rôznych schodísk) a kedykoľvek sa znovu vrátiť na miesto, kde už (ne)raz boli.

Zdá sa, že výstavy sa menia každé dva roky. Tá súčasná (2013-2014) sa venuje optike. Na prízemí sú veľmi jasne a názorne vysvetlené dejiny animácie, pohyblivých obrázkov. Očný klam či jednoducho nestíhačka pre mozog, aby si všimol jednotlivé zmeny záberov. Ďalšie mašinky previazané s optikou a animáciou sa nachádzajú aj na druhom poschodí a človek neprestáva vychádzať z údivu.V ďalších miestnostiach sa vstupuje do sveta animátorov štúdia Ghibli - kde a ako sa rodia príbehy. Pôvodné skice obľúbených filmov, obrovská knižnica či popolník s množstvom ohorkov cigariet ako ilustrácia množstva prebdených nocí... A nechýbala ani nádoba farbičiek, z ktorých dĺžky zostával sotva centimeter; to mi pripomenul moju vlastnú zbierku z detstva :)

Okrem toho vstup do do múzea v seba zahŕňa aj možnosť účasti na krátkej animácii - keď sme tam boli my, tak premietali "Myšacie sumó." Neskutočne rozkošný krátky príbeh o starčekovi a starenke, ktorí nedovolili, aby ich myšky prehrali v zápasoch sumó proti ich rivalom a tak ich riadne vykŕmili. Keď som videla tie drobné, chudé myšky zápasiť sumó sotva 2 týždne po po zážitku skutočného zápasu sumó, smiala som sa, až mi slzy tiekli. Rozhadzovali ryžu, vysoko dvíhali nôžky (takmer ako Endó :)) a búchali sa po tvári, aby boli silnejší :D

Na najvyššom poschodí bol "detský kútik," nad ktorým ešte vždy zaplačem, keď si na to spomeniem. Je totiž v podobe obrovského plyšového mačkobusu (neko no basu), naplneného čiernymi plyšovými sadzami (susuwatari, resp. makkuro kurosuke). Žiaľ, kvôli veku nebolo možné si užiť ani jedno z toho a museli sme sa uspokojiť len s návštevou kníhkupectva a obchodu so suvenírmi, v ktorom sa hádam každý dospelý stáva dieťatom v štýle: "jéj, toto chcém! A aj toto!" :D

Z rozprávania o múzeu už zostávajú len dve časti. Prvou je strecha - pokrytá vrstvou zeminy, z ktorej vyrastajú stromy a kríky. Ale na strechu sa prekrásnym točitým schodiskom nevychádza za prírodou, ale za Laputou a s ňou spojenými atrakciami. Toto je tá hlavná z nich, pri ktorej sa všetci fotia a tak je schodisko z času načas trochu upchaté.

Takto vyzerá časť múzea zo strechy:

A keďže vonku je povolené fotiť, tak si trochu priblížme múzeum:

Posledným miestom, kam sme si zašli oddýchnuť, keď sme dokončili náročný prechod bludiskom múzea, bola pohodlná kaviarnička Slamenného klobúka. Aby sa človek dostal na takéto vychytené miesto, musí si počkať v rade. A tak pred kaviarňou na terase bola zriadená fajná čakáreň - stoličky a deky. Počas čakania prišiel čašník, spýtal sa na počet členov jednotlivých skupiniek a dal nám menu, aby sme si mohli už vopred vybrať. Išlo to prekvapivo rýchlo a za nejakých 10-15 minút sme už sedeli v kaviarni. Znovu sme dostali menu, z ktorého sme si vybrali horúcu čokoládu a zákusok, ktorý bol neskutočne dobrý. A najlepšie na tom boli hrnčeky ^_^

 

 No a keďže sme nechceli nechať ľudí vonku čakať dlhšie, než sme čakali my, tak sme sa po krátkom oddychu pobrali znovu von. Múzeum Ghibli ma rozhodne nesklamalo a som veľmi rada, že som tam zašla. Je situované v tesnej blízkosti parku, takže výlet sme zakončili prechádzkou okolo jazierka. Vynikajúco strávený čas v "Lese Mitaky" odporúčam každému, kto má rád Mijazakiho tvorbu a cestu okolo Tokia ;)

 (reposted from splendidandlovely's blogspot)

MAKIE ~ Experience the traditional culture 2

Osobne zažiť, vlastoručne skúsiť - to je vynikajúci spôsob, ako rýchlo nasiaknuť nové vedomosti týkajúce sa kultúry. A tak sme dostali možnosť poznať, čo sa skrýva pod pojmom makie (蒔絵). Ide o dekoratívnu techniku, pri ktorej sa na povrch predmetu štetcom nanáša lak, ktorý sa pokrýva kovovým práškom, perleťou a pod. Následne sa výrobok vypaľuje. Existujú i ďalšie spôsoby zdobenia, ako je napr. ošmirgľovanie vypáleného vzoru, použitie matného laku. Za jednu vyučovaciu hodinu sme sa dozvedeli o makie pomerne dosť, videli sme majstra pri práci a ešte sme si aj samy ozdobili červenú drevenú lyžičku :)

pred začiatkom práce / before starting

majster pri práci / master at his work

aj takto môže vyzerať makie / one of many makie products

I had the chance to learn and try myself the technique called makie (蒔絵). It is a decoration technique using lacquer and mostly metal powders, which is then burnt. During the class we saw various techniques of lacquering and also decorated a red wooden spoon in the most basic way. Mine was decorated by copper powder, but I'd prefer not to show it here ;)

svätyne ~ Yasukuni shrine

O svätyni Jasukuni zrejme postačí len pár slov - ide o miesto zasvätené tým, čo padli v boji za vlasť. Svätyňa bola založená v roku 1869 a že odvtedy uplynul nejaký ten čas plný konfliktov, v súčasnosti je v svätyni "uschovaných" viac než 2 366 000 duší padlých vojakov, žien-ošetrovateliek, študentov i civilistov. Tieto duše sú v svätyni uctievané s rešpektom bez rozdielu spoločenského statusu či hodnosti.

Na pôde svätyne sa nachádza záhrada s jazerom, vodopádom a prístreškami na čajový obrad, žiaľ, neprístupné, ďalej prístrešok pre divadlo Nó a vojenské múzeum Júšúkan. Zatiaľ som ho nepochodila celé, lebo som nemala dosť času, ale pozrela som si aspoň dočasnú výstavu venovanú vojne vo Východnej Ázii. Všetko bolo po japonsky, žiadne anglické popisky - nevadí, vyzeralo to naozaj dobre, aj pre niekoho ako ja, kto sa do 2. svetovej vojny vôbec nevzná :-D

fasáda múzea Júšúkan / front facede of Yushukan museum

Mitsubishi Type 0 Carrier-Based Fighter

svätyňa Jasukuni / Yasukuni shrine, with many visitors

priestor pre divadlo Nó medzi sakurami / Noh theatre stage among sakura trees

socha matky-vdovy s deťmi / statue of War widow with children

a na záver pár fotografií zo záhrady spolu s čajovými domčekmi /
strolling garden at the shrine with lake, waterfall and tea houses

RAKUGO ~ Experience the traditional culture 1

Jedným z predmetov, ktoré som si zapísala je "tradičná japonská kultúra - jej spoznávanie cez osobný zážitok." Ide nepochybne o ideálny predmet pre každého, kto chce okúsiť čaro japonskej tradičnej kultúry a umenia počas vyučovania bez toho, aby musel využívať vlastný voľný čas (hoci nie vždy sa dá všetko stihnúť za jednu vyučovaciu hodinu a extra "prednášky" sú tiež možné ;))

Prvým kúskom, ktorý nám bol predvedený, bolo rakugo. Ide o formu divadelného predstavenia, kde herec je len jeden, kľačí na vyvýšenom pódiu v polohe typickej pre snáď všetky tradičné umenia Japonska (seiza). a jeho cieľom je rozosmiať divákov. Ako rekvizity využíva len skladací vejár a ručník. Počas predstavenia sa tieto veci dokážu priam citeľne zmeniť na čokoľvek a aj neexistujúce predmety sa vďaka úžasnej mimike, gestám a vydávaným zvukom takmer reálne zhmotňujú pred očami :)

Čo sa týka predstavenia, existujú rôzne typy - nám boli predvedené krátke vtipy pre zabavenie, jedenie rôznych druhov jedál a klasické rakugo príbehy z obdobia Edo (konkrétne príbeh zvaný Rakuda), kde herec zmenou hlasu či natočením tela vyjadruje zmenu postavy, ktorú práve zobrazuje. Na záver sa nám dostalo i dávky hudobného rakugo, kde jedna postava mala špeciálne, neskutočne dlhé a spievané meno. Celkový dojem z predstavenia bol neskutočne dobrý, a to i napriek tomu, že som nerozumela všetkému, čo majster rakugo hovoril. No vďaka gestám sa mi podarilo pochopiť príbeh a užiť si ho najlepšie podľa daných možností.

Na záver prikladám moju obľúbenú vetu, ktorú sa mi asi nepodarí použiť v praxi, ale jeden nikdy nevie... ;)

言って来い。やさしく言ってるうちに…

(Choď... kým ti pekne hovorím!)

---------------------------------------------------------------------------------------------------

One of the subjects I'm attending now is called: "Let's Study Traditional Japanese Culture - Practicing" and it consists of various little pieces of traditional arts to be shown to us during the lectures. There will be many and the first one was rakugo. I must say that I was amazed by the performance and how one solitary actor was able to create such a perfect air around him or call to life various objects and scenes just with a hand-cloth, folding fan, gestures and mimics. He managed to make us all laugh at his wondrous performance and it surely was an unforgettable sight to see.

We were shown short funny lines about capital cities, ways of eating various stuff ranging from soba to oreo with milk and then a piece of classical Edo period story, named Rakuda. Just by changing the pitch of the voice and stance, we almost actually saw the different characters of the story and felt together with them. In the end we were also told the story behind the artist's name and got to watch his musical-style rakugo, where one character had such a long name that when sang, it took a pretty long time and the classes were over by the time it was sang twice :D

For anyone, who likes various theatre performances I surely recommend seeing this type of performance too. Even if I didn't understand everything when it comes to Japanese language, it was still fun, I got to understand most of the story thanks to the gestures and I enjoyed it as much as I could. So everybody, be sure not to miss rakugo, when it comes around your place ;)