Sneh a Tokio

V priebehu jedného týždňa zasiahla Tokio zima hneď dvakrát. Prvým bola snehová búrka v sobotu 8. 2. a druhým ťažký, mokrý sneh na valentínsky piatok. Po jednodňovom snežení nasledovali vyššie teploty, tak okolo 5-7°C, v sobotu 15. 2. hádam aj vyššie. Dalo sa teda predpokladať, že snehová pokrývka sa dlho neudrží - ale! To by sme nesmeli byť v Japonsku. Pravda je taká, že sneh sa na mnohých miestach predsa len udržal, pretože ho nikto neodhrnul. Čo nás teda čaká, ak v Tokiu zrazu zasneží?

• kolaps dopravy? - osobne som nezažila, ale počula som o odstavení niektorých liniek, ako aj o zatvorení niektorých ciest.
• používanie reťazí na cestách - padli prvé vločky a autá už hrkocú v reťaziach. Situácia pokračuje aj na druhý deň, keď už snehu na cestách niet. Za akým účelom teda vlastne tieto reťaze používajú mi nie je celkom zrejmé.
• pokusy o odhŕňanie - keď už je naozaj zle, ľudia berú do rúk lopaty a púšťajú sa do práce, zatiaľ čo iní s lopatkami v rukách postávajú a prizerajú sa. Niektorým práca ide, iný si pri svojej usilovnosti a systéme zahádže v druhom kole to, čo predtým odhrnul. Odhŕňanie však v zásade možno čakať len pred obchodmi a pod., a pokiaľ netreba, nevychádzajte z domu.
• zatvorenie častí záhrad a park - keďže sa sneh obvykle neodhŕňa, sú mnohé časti zatvorené (žiaľ, bez zmeny výšky vstupného). A tak sú niektoré mostíky a vyššie položené miesta parkov zneprístupnené pre úbohých 20 centi snehu. Hlavne, že schodíky bez zábradlia vedúce k jazeru nebezpečné nie sú ;) Nehovoriac o bežných chodníkoch a schodoch staníc metra, kde sa ľudia veselo šmýkajú...
• pozor padá sneh! - keďže posledná nádielka snehu bola naozaj riadne ťažká a náhle sa začala aj topiť, zo stromov i zo striech padá sneh.
• obuť gumáky! - sneh je zradný a má svoje tajomstvá. Pokiaľ sa chcete dostať na miesto, ku ktorému je chodník pokrytý nedotknutým snehom, čaká vás zaborenie sa do vody a jazero v topánkach.  A komu sa tej vody na chodníkoch ešte nezdá dosť, môže odhŕňačom pomôcť polievaním snehu horúcou vodou. Gumáky by mali byť v zime súčasťou výbavy hotelových izieb :-D

• a bonus o používaní sáčkov na nohy, proti premoknutiu, ktoré sa v Japonsku podľa správnosti zjavne nosia zvonka na topánkach, a úžasný zvyk mladých ľudí, chodiť s rozopnutou bundou, triasť sa od zimy a nahlas hovoriť, ako je chladno: あぁ、さむっ！

Zima a sneh však majú aj svoje čaro, ktoré sa im nedá uprieť. Na záver niekoľko fotiek:

Kamélie počas prvého sneženia / Camellia in the first snowfall

Jokohama deň po snežení / Yokohama the day after snowfall

druhé sneženie / second snowfall

 

deň po druhom snežení, rýchle topenie / the day after the second snowfall + melting

jedna z ulíc spájajúca stanicu Tokio a cisársku záhradu /

one of the streets connecting between Tokyo station and Imperial east gardens

Pre pokoj duše: tokijské zákutia ~ For peace of mind: hidden places

Tokio však skrýva i svoje klenoty a z hluku i chaosu mesta sa dá pomerne ľahko uniknúť. Stačí zájsť trochu ďalej, odbočiť z hlavných ulíc a vstúpiť do užších uličiek, ktoré sa vlnia, stúpajú a klesajú a skrývajú svoje malé tajomstvá. Tam za vysokými budovami či plotmi na vás zrazu vykuknú parky a záhrady rôznej veľkosti i charakteru. Na každom kroku sa nachádza parčík s preliezkami pre decká a plocha pre vybláznenie sa nezávisle od veku. Drobné obchodíky, pekárničky, mensie svätyne a chrámy, prítulné mačky... Málo ľudí a dokonca i šanca, že sa pristavia, aby sa prihovorili... Samozrejme, nie všetko je skryté, mnohé krásne miesta sú dostupné z hlavných ciest, ale za inými rozhodne treba zájsť a mať oči dokorán. O jednotlivých parkoch, záhradách ako aj iných miestach, ktoré niečím zaujali moju pozornosť ešte bude isto reč :)

pre porovnanie / let's do some comparing

1. križovatka hlavných ciest  / main roads crossing (Nishi-Waseda)

2. bočná ulička / side street (Kagurazaka)

aj takto vyzerala jedna z ulíc kedysi... / old picture of one of the now main roads

 

príprava na Helloween v jednej z bočných ulíc / Helloween preparations in side street 

cicuška z bočnej ulice / kitty from a side road ;)

jeden z parkov / one of the many parks (Shin-Edogawa)

priestor pre odpočinok / place to rest... (Shinjuku Gyoen Garden)

Despite the high buildings, chaos and noise of the big city, it's quite easy to escape from it all in Tokyo. All you need to do is to leave the main streets and pour into the maze of the little streets behind the high buildings which create the facade of the city. There behind it lies a variety of peaceful places and things to see: playgrounds, parks, gardens, little shrines and temples, small shops and patisseries, playful cats, nice people... Of course, not all of these places are hidden, some are accessible from the main roads. In the future I will surely talk more about the many places which have cought my attention in one way or another. I only hope you will find the equally interesting and beautiful as I do :)

O čom hovorím, keď hovorím o Šindžuku ~ What "Shinjuku" means for me

Je pravda, že momentálne bývam v štvrti zvanej Šindžuku. Lenže tá časť, kde bývam, síce žije rušným študentským i zahranično-študentským životom, predsa len ide o relatívne pokojné a tiché miesto. Preto, keď poviem, že idem na "Šindžuku" myslím tým konkrétne centrum tejto štvrti, v okolí obrovskej stanice, s množstvom vysokých budov. Tých je tu naozaj požehnane a z ich stien zhliadajú obrovské obrazovky,  hrá hudba, blikajú nápisy a svietia pútače. Pokiaľ ale nezbožňujete davy ľudí hlava na hlave, nákupné centrá v ktorých sa takmer nedá hnúť a kráčanie po ulici v pomalých kolónach, potom toto miesto rozhodnem neodporúčam cez obed, vo večerných hodinách ani cez víkendy. Inak je celkom znesiteľné a rozhodne sa tu nachádzajú miesta a obchody, ktoré za návštevu stoja: 3-poschodový Book Off s lacnými CD, DVD, knihami i komiksami; národná záhrada Šindžuku Gjoen a cestou zopár chrámov a svätýň. Pre predstavu, ako to asi na Šindžuku vyzerá, pridávam zopár fotiek. Už sa teším na väčší chaos, až sa vydám ďalej... ;)

na začiatok mapka stanice Šindžuku - našťastie sa jej dá vyhnúť, z intráku to mám cca. 40 minút /

map of Shinjuku station, which I prefer to pass and walk there instead (ca 40mins)

a zopár fotiek zo Šindžuku...

križovatka... všetky prechody pre chodcov majú zelenú naraz, takže sa prechádza doslova všade /

all the greens lights for pedestrians light at the same time, so you can cross diagonally

mrakodrapy / Shinjuku skyscrapers 

pohľad zo záhrady, NTT docomo úplne vľavo /

photo taken from the national garden, the NTT docomo tower on the left ;)

podvečer, fotené z nadchodu / early evening; photo taken from a bridge for pedestrians

ale občas sa zadarí vypočuť si na ulici aj niečo podľa môjho gusta /

I've been waiting to hear this aired somewhere, but it still surprised me to hear it on the streets :D

So this is what I mean when I speak about "Shinjuku". For as you probably know, I do live in Shinjuku, but rather in its very peaceful and quiet part, despite the liveliness of students and foreign-students life :) But from time to time it is inevitable to wander to the centre of Shinjuku, if for nothing else then for the 3 stories "Book Off" selling off second-hand books, CDs and DVDs. And the Shinjuku National Garden, temples and shrines on the way. The views are magnificent, despite the ammount of people there. I still find it interesting, yet I prefer to visit this place during the less crowded time; so no weekends and evenings :D

Život na kampuse ~ Living a campus life

Moje doterajšie štúdiá na Univerzite Komenského v Bratislave a pol roka na Jagelovskej univerzite v Krakove boli približne podobného rázu - na štúdiá sa vstupuje v jednom ročníku, ide sa podľa predpísaného programu a až na pár výnimiek sa zostáva v približne jednej skupine či partii po celé obdbobie štúdiá. S tými istými ľuďmi sa zdieľa väčšina predmetov a hovoríme si spolužiaci. Katedra má svoje predpísané miestnosti a skoro stále prináležíme do tej istej budovy, na to isté poschodie... Táto stabilita má svoje výhody a akosi mi prirástla k srdcu. V Japonsku je s ňou však koniec :-D

Hádam aj tisícka zahraničných študentov prišla študovať na Wasedu a každý z nich má iné záujmy a iné jazykové znalosti i schopnosti. Pravdepodbnosť, že sa s jedným človekom stretnete na viacej než jednom predmete preto nie je veľmi vysoká. Ale aj to má svoje výhody - človek sa spozná s množstvom ďalších ľudí a každá hodina má iný ráz, inú zmes pováh a národností (aj keď Kórejci a Číňania sú vždy v prevahe).

Univerzite sa skladá niekoľkých fakúlt a je rozdelená do "kampusov," mňa sa však týkajú len dva: Waseda a Tojama. Na každom kampuse je celá fúra budov, v niektorých sú len učebne, v iných i kabinety, administratívne úrady, jedálne, lobby, čitaráne, študovne, knižnice, počítačové miestnosti... Medzi nimi treba počas prestávok prebiehať. Iste, učebne sa menili aj v Bratislave; len akosi je to tu o čosi "početnejšie."

Počas školského roka je celý kampus ako jedno veľké mravenisko; všade plno študentov prechádzajúcich z budovy do budovy (v zásade vždy v nervy drásajúcej, pomalej kolóne ;)), len-tak postávajúcich či posedávajúcich na lavičkách a samozrejme, nemôžu chýbať ani "brigádnici" ponúkajúci zdarma rôzne predmety od letákov na najbližšie akcie až po papierové vreckovky. Okrem toho je podobný humbuk i v jednotlivých budovách; najmä v budove č. 22, ktorá je pre mňa akousi materskou budovou, keďže tam sídli Centrum pre výuku japonského jazyka a mám tam najviac hodín. Pre 22ku je charakteristické ešte čosi, čo ma asi nikdy neprestane udivovať: dlhý rad ľudí stojaci až von pred hlavný vchod, čakajúci na výťah. Hneď vedľa sú aj schody, ale tie používajú najmä ľudia idúci dole.

A ako vyzerá taký bežný deň na kampuse, keď si niekto veľmi "rozumne" zaplní všetky okienka v rozvrhu? Ranný príchod na deviatu ešte nedáva tušiť, aké "študentské peklo" nastane od obedňajších hodín. Po 12tej znovu vychádzame z budovy a snažiac sa vyhnúť množstvu ľudí, náhlime sa na opačnú stranu kampusu, aby sme počas tých 40 minút stihli zjesť obed v školskej jedálni - tam si vystojíme radu, pozorne vystriehneme voľné miesto pri nejakom stole, zhltneme obed a utekáme naspäť, pretože neskoré príchody môžu mať v Japonsku nepríjemné následky. Potom si odsedíme zvyšné hodiny; každá trvá 90 minút a medzi nimi je vždy 10 minút prestávka. O 16:15 vybiehame z 22ky a berieme najkratšiu cestu na kampus Tojama - ulice plné študentov, svetelná križovatka, druhý kampus rovnako zaplnený ako ten predtým. Cesta, ktorá by pri rýchlej chôdzi a prázdnej ceste zabrala tak 4 minúty, sa mení na 10 minútovú prekážkovú dráhu. Preháňam. Trvá mi to kratšie, ale to preto, že väčšinu času utekám; čo pri obyčajnom presune nerobievam... A ešte perlička na záver. Dohodli ste sa s kamarátmi, že sa o 6tej večer stretnete pred sochou p. Ókumu, zakladateľa unvierzity? Spravili to zrejme aj všetci ostatní študenti... :P

K špeicálnym schopnostiam zahraničných študentov Wasedy preto nedomysliteľne patrí aj uhýbanie sa pomalým (japonským) študentom, obyčajne hľadiacich do svojich smartfónov, a trpezlivosť v prípade, že sa ich nedá obísť. Schopnosť teleportovania sa by ušetrila čas i nervy; žiaľ, taký tréning sme zatiaľ nedostali...

Kampus Waseda / Waseda Campus

Študenti na kampuse okolo 16tej / students on the campus around 4 p.m.

Šigenobu Ókuma, zakladateľ univerzity / University founder, Ookuma Shigenobu

Never before have I experiences such a large-scale student's campus life. Maybe I should rather say that I never had any "campus life" before. Until now, I always kept up with the same fellow students through out the whole studies; we started together, had usually the same (prescribed) subjects and if all went fine, graduated together. This stability made me feel secure, but now, it's different. There is surely around thousand of foreign students here, differing in language skill level and interests so much, that the possibility of meeting one of them on more than one class is not very high (but it happens ;)) The positive side is of course the chance of meeting many new people and each class having a different air. And even if I was changing classrooms before during my studies, the way it is now, is kind of terrifying :-D

Waseda University consists of many departments and is located in several campuses - the ones that are important to me are Waseda and Toyama, which are quite close to each other. The campus bustles with life during the school-year and looks like a huge hive. It's kinda creepy, because the students walking through are quite slow, usually staring into their smartphones or talking to their fellows. At best it's still possible to pass around them; at worst one has to be patient and wait for the opportunity. It's like going in a big convoy - drivers probably know how annoying that can be ;) Another thing there are people handing out various materials, ranging from leaflets about the upcoming events up to paper tissues (which I always try to grab for me). If there is a bigger scale advertising for an event, they even use megaphone and that can be quite scary... 

The basic "full-time" day then looks like this: Starting school at 9 a.m., all is still peaceful, fine and almost empty. After 12, one has already to fight through the "student's hell" to get to the cafeteria on the other side of the campus, grab the meal there, find a free place at a table, eat quickly and hurry back for classes starting at 1 p.m. Then the classes continue in regular periods; each class lasts 90 minutes and there is 10 minutes break between them. On wednesday I need to change the campus once, so around 4 p.m. I need to go through the whole Waseda to get to Toyama campus - it's the quickest way, but equally crowded as if I were taking the "normal" streets around. Approximately 5 minutes route involves running and avoiding other students on the way. It's like playing some old car racing game... Anyway, a teleportation would be very welcome :)

Privítanie na internáte ~ Dorms Welcome party

V piatok 20. 9. sa konala jedna z mnohých uvítacích párty, tentoraz priamo na internáte. Vzhľadom na to, že tie predchádzajúce som musela pre chorobu oželieť, bolo jasné, že na tejto poslednej nemožno chýbať.

Internát, na ktorom bývam, sa skladá z niekoľkých budov, z toho 3 slúžia na ubytovanie študentov. Sú to budovy č. 1, 3 a 5. Ja osobne bývam na Päťke. Uvítacia párty sa konala  v tzv. Liberty Hall, začínalo sa spoločným prípitkom nealkoholických nápojov (ktorý som zmeškala) a kopou skvelého jedla. No kto by neprišiel, keby mu núkali jedlo a pitie zadarmo?! :-) A okrem toho, spoznávanie sa navzájom rozhovorom pri jedle je úžasná vec.

Okrem toho nám organizátori pripravili tradičnú prípravu moči koláčikov - každý si mohol udrieť pri príprave ryžového cesta a potom už odborníci naservírovali moči koláčiky posypané sójovou múčkou (kinako) - mňam, mňam. A potom sme sa oddali zábavnej hre Bingo! plnej napätia. Podarilo sa mi vyhrať "umai" tyčinky s príchuťou kukuričnej polievky. Áno, čítate dobre. Ľudia okolo mňa sa za nimi idú zblázniť... pravdupovediac, toto nadšenie s nimi nezdieľam :-D

Potom sme pekne poupratovali a premiestnili sme sa do spoločenskej miestnosti v budove č. 1. Tam nás okrem jedla čakalo aj japonské pivo, saké a a iné pochutiny. Oficiálny staff nechal obyvateľov internátov, nech sa zabávajú a spoznávajú podľa vlastnej chute a bez formalít. Bolo to celkom príjemné posedenie, ale opätovnému zoznamovaniu sa určite neunikneme :)

začíname s prípravou cesta na moči / preparing the mochi cake

organizátori hry Bingo! v rôznych kostýmoch / organizators of Bingo! game in costumes

takto vyzeral stôl počas druhej časti párty predtým, ako sme sa doň pustili :D /

this is the table before the 2nd part of the party really started

veža z prázdnych plechoviek / tower made from the empty cans 

There were several "Welcome party" events during the first 2 weeks, alas I had to decline all but one because of being sick. This was the last one, prepared just for the residents of the dorms I live at, one I simply had to attend!

My dorms consist of several buildings and the residents are living in the buildings no. 1, 3 and 5. The first part of the Welcome party was held at the Liberty Hall. It started with drinking of soft drinks and eating - there was lots of food and all was free! Meeting new acquaintances while eating is surely one of the best ways to make friends. Besides that we also took part in a more traditional stuff, like beating the rice for mochi cake (and then eating mochi cakes with kinako, the soybean flour - yummy yummy ^_^) and playing Bingo! I have actually won the "umai" sticks in corn potage flavour. People around me are all crazy about these weirdly tasting sticks, but somehow I didn't yet come to like them ;)

Later we cleaned up in the room and then made our way to the lobby of building no. 1, where we continued without the official staff. It was very nice of them to leave us alone to behave more freely. Besides the food, there were also some alcoholic drinks, like Asahi beer, sake etc. We had a lots of fun and met a lots of new people, but I think that introductions will still be needed upon next meetings anyway.

Orientačný týždeň ~ Studies orientation

Vzhľadom na obrovskú ponuku predmetov a ich časové prekrývanie sa, pripravila univerzita vynikajúcu akciu zvanú Orientačný týždeň. Počas tohto týždňa je každá vyučovacia hodina, normálne 90 minútová, rozdelená na 2 polovica, počas ktorej vyučujúci predstaví svoj predmet: ako budú vyzerať hodiny, hodnotenie a pod. Takže počas jednej hodiny, stihne študent navštíviť 2 rôzne predmety a rozhodnúť sa, ktorý by mu asi lepšie vyhovoval. Je to skvelá vec, keďže pred týmto týždňom je jediným zdrojom pre "rozhodovanie sa" detailný popis predmetov (a ich hodnotenia) a J-CAT Placement Test. J-CAT je online test, pomocou ktorého študent zistí, na akej úrovni v japončine sa nachádza a teda predmety aých úrovní si má vyberať tak, aby ich zvládal. Že to má všetko aj určité nedostatky, je len pochopiteľné.

Tak napríklad prvé kolo registrácie predmetov sa uzavrelo ešte pred orientačným týždňom. Takže výber bol postavený najmä na J-CAT a osobných želaniach či skôr očakávaniach študentov. Pred druhým kolom registrácie si študenti stihli "omrknúť" len základné vyučovanie Japonského jazyka a predmety vyučované vo štvrtok, piatok a sobotu (čo pri tom poslednom dni sú len 3 rôzne predmety). Nastáva chvíľa stresov a napätia - spokojnosť či sklamanie z výberu, neistota z výsledkov J-CATu , zatvorenie niektorých kurzov pre naplnenie miest... Predmety, ktoré by sa na druhý pohľad zdali pomerne lákavé, sú beznádejné uzavreté. Čo ak v pondelok a stredu nájdem iné predmety, ktoré by sa mi pozdávali viac, ale nebudem si ich môcť zapísať?

Orientačný týždeň plný stresu pokračuje aj po treťom, a poslednom kole registrácie. Výsledky sa totiž študent dozvie takmer až o týždeň neskôr a teda, ak si predmety menil, vôbec nevie, na čom je. Navštevuje predmety bez toho, aby si bol istý, že sa mu na ne aj podarí zaregistrovať. Prečo? Pre limit počtu miest - na Wasede totiž nefunguje systém "kto prv príde..." Po jednom kole registrácie, ak je žiadateľov nad limit, počítač náhodne vyberie. Preto sa všeobecne odporúča hlásiť sa potom na predmety, ktoré majú pomerne veľa voľných miest - lenže, čo je to "pomerne veľa"? Sú ľudia, ktorí si predmet chcú zapísať, no sú i takí, čo si ho možno budú rušiť. Risk je zisk, na konci treba získať 13-14 vyučovacích hodín za týždeň = 13-14 kreditov. Ráno 9. 10. kontrolujem systém a napätie konečne odpadá - všetky predmety, ktoré som si dodala počas 3. kola mám úspešne zapísané. Teraz teda konečne hurá na štúdium!

Na záver pridávam pár rád pre budúcich študentov Univerzity Waseda:

• Na výsledky J-CAT sa moc nespoliehajte, sú len orientačné. Ak sa umiestnite v hornej polovci jednej úrovne, pokojne si vyberajte predmety z úrovne aspoň o jednu vyššej. A trúfnuť si ešte vyššie nemusí byť nutne na škodu.
• Dobre si prečítajte sylaby predmetov a vyberte si predmety podľa svojich nárokov a zručností, ktoré si chcete zlepšiť.
• Nepodceňujte orientačné hodiny - vidieť a počuť vyučujúceho je pomerne dôležité.
• Všetky učebnice si možno zakúpiť v univerzitnom obchode - ísť si pozrieť ich obsah ešte pred registráciou môže byť osožné - ale nepomôže to pri predmetoch, ktoré učebnice nemajú :-)
• Z predmetov, ktorých náplň je podobná či dokonca totožná, si vyberte ten, ktorého štýl, vyučujúci alebo čas vám lepšie vyhovujú.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------

A positive thing about the start of studies on Waseda University is the Orientation Week. During this time each period (of regular 90 minutes) is divided into 2 sections during which the teachers explain about their classes: material, teaching methods, evaluation etc. This way one can possibly visit 2 different classes during one period and then decide which suits him beetter. But everything has its weak points.

The weak point number one is that the first registration precedes the orientation week. In this way one must make his choices only according the online J-CAT Placement Test previously taken (which determines one's Japanaese language proficiency level) and the detailed syllabus material handed before. J-CAT results can be kind of misleading and the syllabus don't speak about the "real feeling" one gets from the classes and their teachers. Thus after the first 3 days at school during orientation week, one gets positive or negative impressions from the registered classes, satisfaction or regrets from one's choices and stress from the 2nd registration, where many good classes are already full and blocked. Furthermore, one still didn't experience all the classes, when the 2nd registration closes. The third registration period is the end and one must take the risk in order to get the classes he wants - there is a chance of not being registered because of the place limits. The system is not built up on the "first come first served." After closign the registration period, the computer selects randomly who gets in and who is kicked out. This can be pretty unnerving when one has to wait almost one week to get the registration results and need to get at least 13 periods (13 credit points) to pass. the semester. But luckily enough, I managed to be registered on all the classes I changed during the last period. And now it's time to study hard!

Knihy vo výpredajoch ~ Second-hand book fair

1. 10. - 6. 10. 2013 - Festival kníh vo výpredaji pred svätyňou Ana-Hačiman (早稲田青空古本際)

V štvrti kde bývam sa nachádza tzv. furuhon mači (ulica starých kníh) a tieto obchodíky, ktoré vykupujú a znovu predávajú knihy z najrôznejších oblastí konali svoj "festival". Všakovaké knihy pod jednou celtou na nádvorí svätyne, po celý týždeň. Prejsť si všetky ponúkané tituly by nepochybne trvalo veľmi dlho, mne sa to rozhodne nepodarilo, hoci som sa snažila. Ku koncu som už však mala naozaj dosť, až sa mi oči krížili z toho rozsypaného čaju :) Našťastie som už za ten čas vytrénovaná na určité znaky a knihy, ktorých názov vyslovene odkazuje na mnou obľúbené záležitosti, rozoznám pomerne rýchlo aj kútikom oka. Len škoda, že obsah ešte neviem celkom dobre posúdiť, takže som kúpila len to, po čom mi srdce pišťalo a pár lacných drevorytov. Ešte stále sa vytešujem, no teraz budeme musieť začať šetriť a na nejaký čas si kupovanie kníh odpustiť. To ale neznamená, že prestane snoriť po kníhkupectvách. Okrem týchto lacných kníh a októbrového festivalu sa totiž ešte existuje sieť Book Off! ktorá podobne vykupuje a predáva knihy, komiksy, CD aj DVD. Nastáva rok zháňania všetkého, čo som doteraz odkladala na neurčito :)

-------------------------------------------------------------------------------------------------------

During the week stated above there was a Fair of Second-hand books at Ana-Hachiman shrine, Waseda. It was organized by the many book-sellers who belong to the second-hand book street (古本街). The view of the stalls was just amazing, so full of books, gradually disappearing. It was way too time-consuming to go through all the displayed  titles, but I tried my best. In the end I was exhausted and my eyes were pretty tired from all the japanese characters everywhere. Well, I think I'm already quite well trained to discern some of them quickly, so I can notice those connected to my interests even just by a glimpse. Sadly I cannot yet judge the value of the contents, but not many were connected to my beloved Middle ages. So I just acquired something I deemed interesting enough, few woodblock prints and, of course, books that I have longed for. I am still quite happy about it all, but for now I will need to make a break in buying books - need to wait for scholarship :D Still, it doesn't mean I'm not going to visit these shops, or the other net called Book Off! which is also selling second-hand manga, CD and DVD. I see a year ahead of me full of hunting things I wanted for long, but never dared to buy before :)

hlavný stan predajne pri svätyni / main stall and the cashier

poličky venované Mišimovi / shelves with books related with Yukio Mishima

knihy a drevoryty, ktoré som si kúpila / my books and woodblock prints

Slnko, tajfúny a zemetrasenia ~ My japanese weather

Keď sa povie "Japonsko," vyvstanú na mysli, okrem iného, aj tajfúny a zemetrasenia. Správy a čítanie predpovedí dokážu čosi naznačiť, ale japonské počasie treba okúsiť na vlastnej koži - asi najmä pre nás Stredoeurópanov. Ako teda vnímam klímu a počasie Tokia?

Na začiatku ma zarazila horúčosť vzduchu, páliace slnko a vysoká vlhkosť - ukázalo sa to pomerne desivou kombináciou a pot sa zo mňa doslova lial. Polovica septembra za nami a ja som sa prechádzala po uliciach v sukničke, topku a natretá opaľovacím krémom :D Teraz, keď píšem tento článok, nastal október a aj počasie sa pomaly mení na jesenné, ochladzuje sa a každý druhý či tretí deň zaprší. A keď znovu vyjde slnko, sme tam, kde aj predtým. Zdá sa, že v priemere sme niekde okolo 25°C a keď kvôli dažďu, nedajbože, klesne teplota k dvadsiatke, tak sme sa už z "príjemného chládku" prehupli do ozajstného "chladu a zimy."

A potom tu máme tajfúny a s nimi spojené vytrvalé dažde. Myslím, že tajfún Tokio nejak viditeľne nezasiahol za celý čas, čo som tu, a rozhodne mi to nijak nevadí :D Iste, riadne tu vialo a pršalo - búrka, ktorú privial tajfún č. XY. (Naposledy tu vyčíňal tajfún č. 22 a, podľa ranných správ, č. 23 celkom riadne zdevastoval ostrovy Okinawy a č. 24 je na ceste.) Predsa len, miesto, kde bývam, je skryté viac vo vnútrozemí, takže skôr sa to podobá našim víchriciam, na pobreží a neďalekých ostrovoch to musí byť nepochybne oveľa citeľnejšie. Pravdou ale je, že v Tokiu tieto posledné dni prší aj bez tajfúnov, no slnko stopy dažďa aj tak pomerne rýchlo vysuší a zhruba 5 stupňové rozdiely jednotlivých dní sa stávajú samozrejmosťou.

Na záver malý kúsok o zemetraseniach. Zatiaľ som zažila (rozumej zaregistrovala) dve. Obe boli len také maličké - že už mali dávno spat ;) Tak som i ja prvé zemetrasenie zažila počas spánku v noci na 20. 9. - zobudila som sa na jedmné, no vytrvalé trasenie. V tme a neistote som čakala, čo bude ďalej - poplach sa nekonal, bez problémov som znovu zaspala. Nakoniec sa to ukázalo na 5.3 v epicentre (pref. Fukušima), ale v Tokiu to bolo č. 2 podľa japonskej stupnice, čiže dá sa pocítiť. Druhé bolo 2. októbra; epicentrum bolo bližšie (pref. Čiba), ale citeľne slabšie. Bolo to len jedno silnejšie zatrasenie, ktoré človeka mierne pohodilo dopredu. Takže zatiaľ by som to nazvala pomalým "zabehávaním sa," ale potichu dúfam, že žiadne silnejšie zametrasenia sa nevyskytnú. No sledovanie správ na japonskej meteorologickej stanici nemôže byť na škodu.

--------------------------------------------------------------------------------------------------

One can read about the weather and climate, but I suppose it can be fully understood only after personal experience. And because of individual differences we perceive even weather differently, this is my view of the weather in Tokyo, startinf rom 12the September up until now.

As I mentioned earlier, I was surprised by the amazingly hot air, strong sun and high humidity. It seems now a freaking combination, feeling baked in my own sauce. Second half of September and I was still using sun-blocker, wearing just skirts and tops. Now the weather is changing slowly into a more autumn-like, it's getting colder and it rains each 2-3 days. But when the sun comes up again, we're back to the hot humidity again :D Average temperature is around 25°C and if it nears the 20 because of the rain, Japanese and other more south Asians change their vocabulary from "fine cool" to "really cold." (suzushii --> samui) No offense, I understand it must feel cold for them, just as for me the hotness for almost unbearable at first :)

Then there is the matter of Typhoons. So far I experienced just the typhoon related storms and winds and I certainly don't miss the full hit by a typhoon. I'm well satisfied with the state of things as they are, strong winds and heavy rains caused by the tropical cyclone no. XY (last typhoon caused rain was due to no. 22, and according to the morning news no. 23 hit Okinawa islands pretty badly and no. 24 is on its way.) The places exposed to high waves and strong gale on the coast must be surely more dangerous places to live in. Luckilly, I live quite far away from the sea, so I suppose we are well protected, though the ammount of rainfall might be pretty high, but sun dries it pretty well :) Truth is that there are rains not caused by typhoons lately in Tokyo. I guess tha autumn is truly on its way, however slow her pace is.

Last but not least, the earthquakes. So far I noticed two, both of them were weak (thankfully :)) and I hope it will stay like that, there really isn't need for stronger ones for me ^^ Anyway, first one came while I was sleeping - I woke up on continuous shaking from the ground and then it stopped. After a while, as there was no alarm at all, I fell asleep again - so much of the first earthquake. In its epicenter in Fukushima it was of 5.3 magnitute, but in Tokyo it was just feelable, rank 2 on japanese scale. The second one was closer and weaker, just one big toss forward and that was pretty much it. Nothing less, nothing more - people outside were chatting and laughing as usual. These series of "slow quakes" are viewed by me as a kind of a "warming up for foreigners," yet I still hope that there won't be any stronger experience. But to check on Japanese Meteorological Agency daily might be pretty useful.

Papierovačky na privítanie ~ Bureaucratic welcome

Oficiálny život začína, ako inak, vyplňovaním a odovzdávaním potrebných formulárov. O všetko sa nám pomohla postarať naša prijímajúca univerzita a orientačné stretnutie sa konalo hneď v prvú sobotu po príchode. Trvalo to celý deň; začínalo sa registráciou, vyzdvihnutím si materiálov a usadením sa vo veľkej konferenčnej sále. Postupne nám boli predstavené všetky dôležité malichernosti spojené s naším pobytom v Japonsku a celým štúdiom, ako napr. registrácia adresy, víza, zdravotné poistenie, otvorenie bankového účtu a p. Dostali sme plnú igelitku materiálov na čítanie, z ktorých tie najpotrebnejšie boli ohľadom registrácie predmetov a príručka pre študentov. Skontrolovali sme si údaje pre budúce študentské karty a vyplnili formulár o nahlásení adresy i žiadosť o štátne japonské poistenie, ktoré mali byť využité až v nasledujúcu stredu. Boli nám predstavené medzinárodné kluby univerzity, ktoré nám sľubovali kopu skvelých celoročných zážitkov. V týchto kluboch fungujú vysokoškolskí študenti, ktorí ľuďom z Programu medzinárodneho vzdelávania pomáhali s našim "zabývaním sa." Previedli nás po univerzitnom kampuse, poukazovali všetky dôležité miesta, budovy a najmä školskú jedáleň, či lacný obentó obchod. Po návrate späť do sály nás čakalo drobné občerstvenie. Potom nás oboznámili s pravidlami internátov univerzity - Japonci zjavne zbožňujú recitácie. Rozdali nám papiere a potom sme si odsek po odseku vypočuli prednes v troch jazykoch: japončine, angličine a čínštine. Rýchly pohľad po miestnosti stačil na zistenie, že vôbec nikto im nevenuje pozornosť. Ľudia spali s hlavami položenými na laviciach alebo sa hrali s mobilmi, ale to tým na pódiu zjavne neprekážalo. Bol to predsa vskutku únvaný deň a Japonci sú na spiacich účastníkov zvyknutí. Celkom na záver nás čakalo zriadenie si elektronického účtu v univerzitnom systéme, aby sme sa mohli prihlásiť na predmety, a potom konečne vytúžený oddych :)

Nedeľa i pondelok boli voľné dni, takže pokračovanie orientačného týždňa sa konalo až v utorok, konkrétne informačným stretnutím ohľadom štipendia. Bolo nám odporúčené otvoriť si účet v poštovej banke a do týždňa nahlásiť číslo účtu. K skvelému harmonogramu práce sa vyjadrím na konci tohto príspevku. Večer nás ešte čakalo ďalšie informačné stretnutie na internáte, prezentácia aktivít, pravidiel ako i správania sa počas nebezpečných situácií, napr. zemetrasenia či tajfúnov.

Na stredu bola naplánovaná návšteva miestneho úradu na Šidžuku. Ráno o 7:20 nás už pred internátom čakali študentmi z medzinárodných klubov, ktorí nás v húfe vzali metrom na úrad. Tam si postupne zozbierali naše formuláre a o nejaký čas neskôr nám odovzdali už "updatované" rezidenčné karty aj s adresou. Rýchla a čistá práca a veľmi príjemné posedenie v spoločnosti zahraničných študentov. Ani silné prechladnutie nemohlo pokaziť dobrý dojem z prvej polovice týchto vybavovačiek. Druhou časťou bolo zdravotné poistenie. To už trvalo dlhšie a milí študenti nás počas prestávky (niečo okolo hodiny) vzali von - rozdelili sme sa na 3 skupiny: tí čo chceli ísť na udon; tí čo chceli jesť niečo iné; a tí čo sa chceli len tak prejsť. Len "tak sa prejsť" znamenalo ísť do najbližšieho obchodného domu - uznávam však, že to nebolo až tak zlé. Aspoň som si pozrela ceny oblečenia a pokochala sa poschodím plným hračiek (lego, puzzle a pod. ) Dokonca som videla figurínu Darth Vadera v nadživotnej veľkosti, aj so zvukom! Len treba uznať, že keď to človek nečaká, dokáže jeho hlučné dýchanie človeku pekne vyraziť dych ;)

Už s kartičkou poistenia sa ukončilo vybavovanie papierovačiek ohľadom pobytu v Japonsku. Zostávalo dokončiť záležitosti spojené so štúdiom - registráciu predmetov, zriadenie bankového účtu a vyzdvihnutie si študentskej karty. Prvé kolo registrácie sa mi podarilo zvládnuť, predmety som si vyberala podľa výsledkov testu z japončiny a podľa popisov predmetov. Pri tých ostatných záležitostiach však zrazu vysvtalo akosi chybné načasovanie: orientačné stretnutie so zástupcami bánk a vyplnenie žiadosti (24. 9. o 11tej); na zriadenie bankového účtu treba študentské kartu (získanie: 24. 9. o 15tej); nahlásenie bankového účtu pre štipendium (24. 9. do 12tej). Prašť jak uhoď, alebo risk je zisk - na účet študentskú kartu aj tak nebolo treba a milá pani z finančného nám časový sklz dvoch hodín odpustila. A podaktorí, ktorí si neprečítali mateirály tak podrobne, zašli do banky skôr a vybavili si to bez zmätočných informácií. Akokoľvek, týmto boli papierovačky úspešne ukončené a my sme sa mohli chystať na "orientačný týždeň vyučovaných predmetov," začínajúc vo štvrtok 26. 9. - pokračovanie tejto epizódy však až nabudúce. 

-------------------------------------------------------------------------------------------

Starting a life in a new country follows bureaucratic rules and Japan is no exception on that. Luckily, we were helped by our university on this matter and by a bunch of Japanese university students volunteers from international clubs who were entertaining us all the time.

It all started the first Saturday with an "Orientation meeting." On this meeting we were told about all necessary stuff like registering address, visa, national health insurance and procedures connected with our studies. We were guided to fill all the bureaucratic forms, shown around the university campus (the most important buildings being the canteen and obento shop :)). Back in the hall we were given a little snack, so we wouldn't drop down dead out of hunger. Activities of various university international clubs were presented to us and we were given a fine recital on dormitory rules - read aloud from the handouts in English, Japanese and Chinese article one by one. Everybody in the hall was doing somethign else, most often sleeping. It was indeed a tiring, long day. With heads filled with information and bags full of guidane materials we were let go to ponder about it for 2 days.

Next meeting took place on Tuesday 17th and it concerned the scholarship. Quick and usefull, but also a little worrying, especially concerning the bank account. We were told to give our bank account until next tuesday (24th) by noon. Alas, the bank account opening session was held on 24th at 11, so there was no way to manage it in time. We were also told that for opening an account we will need a student's ID, which were were scheduled to receive only on 24th at 3 p.m. Perfect harmongram in its fullest! One must simply marvel at such things as this. Anyway, it turned out that no student's ID is needed and we didn't have the wait until Tuesday to open the account, as some of our fellow students found out. I have waited for the session and the lady from scholarship kindly forgave us the 2 hour time-slip; so all went fine in the end :)

Wednesday 18th we payed a visit to the municipal office at Shinjuku. The-always-ready-to-help Japanese students from international clubs picked us up in front of the dorms at 7:20 a.m. and set up for the metro. I must say that the things concerning the office paperwork went pretty smoothly and quickly and not even a sevre cold could destroy my good impression. First they gathered our applications and in time we were handed our resident cards back with updated info. Then we moved for the national insurance, which followed a similar process, just it took a bit longer. During the free time, like 1 hour, the Japanese volunteers took us out where we divided into 3 groups - those for udon, those for a different lunch and those for "just walking around the Shinjuku." Sadly, I found out that "walking around" means going to the closest shopping center :D Anyway, I used this opportunity to check on the prices of clothes and toys like puzzle or lego upstairs. It was sweet and I will surely return back some day to take pics - alas, I had no camera with me that day :/ I had fun seeing an oversized Darth Vader figurine, but the sound of his breathing kinda surprised and scared me :D

Anyway, municipal paperwork was done and I have closed this annoying work on 24th September. Getting the student ID card also meant first regular visit to the university library and getting first books to read ^_^ The registration of subjects was divided into 3 rounds and the first one already ended on 20th. I signed for courses according to previous placement test and according to descriptions of subjects in the guide book. The texts could be misleading, just as placement test results, but that we were to find out only once the school would start - Thursday 26th marked the beginning of "subject orientation week" and the first semester of my studies in Japan. But this chapter will be told some other time :)

Občerstvenie počas prvého orientačného dňa / Snack on the first orientation day :)

Polnočný východ slnka ~ First impression

Do Japonska som cestovala cez Moskvu. Cesta trvala približne 15 a pol hodiny, z čoho som niečo cez 3 hodiny strávila na letisku v Moskve. Prvýkrát som si užila let celkom sama, s patričnou dávkou neistoty. Prekvapilo ma občerstvenie v lietadle, ale i množstvo chorých a pokašliavajúcich cestujúcich. Veľa som toho nenaspala, zato som si ale pozrela rozprávku Rise of the Guardians (vrelo odporúčam všetkým, ktorí ju ešte nevideli), vypočula album Imaginaerum od Nightwish-u, a pozorovala ako vychdázajúce slnko ožaruje Stanovojské horské pásmo, zatiaľ čo na mojich hodinách sa ručička pomaly blížila k polnoci. Posun v čase sme ale nakoniec celkom dobre zvládli :) S napätím som očakávala pohľad na Japonsko z výšky, túžiac zhliadnúť horu Fudži, Japonské ostrovy, Tokio... očakávania však zostali nesplnené. Nad Japonskom sa vznášala nepriepustná prikrývka bielych, nadýchaných mrakov.

Keď sme konečne dorazili na letisko Narita, bolo zhruba pol štvrtej ráno (rozumej 10:30 miestneho času ;)) Prechádzajúc chodbami letiska, kde boli dokorán otvorená okná ma ovalil neskutočne ťažký, horúci a vlhký vzduch. V tom teple potom prišli na rad vybavovačky pre imigrantov, vypĺňanie papierov, získanie rezidenčnej karty a potom hurá po batožinu a nájdenie tých, čo nás prišli vyzdvihnúť. Našťastie sa všetko bez problémov podarilo a kôpka zahraničných študentov sa začala pomaličky spoznávať. Okrem toho som stretla tri Slovenky, ktoré prišli na výlet do Japonska - dievčiny, s ktorými mám pár spoločných známych na Slovensku i v Japonsku. Bolo to príjemné stretnutie, počuť medzi prvými hlasmi v Tokiu práve ľubozvučnú slovenčinu.

Ešte sme nejaký ten čas však museli čakať na letisku a to nás chránilo pred tým vlhkým teplom vonkajšieho sveta. Ale keďže takto to nemohlo pokračovať navždy, museli sme sa zdvihnúť a nasadnúť na čakajúci bus. Prejsť k nemu nám dalo riadne zabrať. Páliace slnko a vlhko, ktoré liezlo pod oblečenie - jeden Angličan to veľmi dobre vystihol slovami: "vzduch nás tu uvarí za živa." Ja by som povedala, že skôr "uparí." Človek sa tam naozaj mohol cítiť ako preparená knedľa :)

V autobuse sa podľa očakávaní spustila klíma - tú Japonci využívajú v zásade nepretžite a chlad vnútorných priestorov veľmi ostro kontrastuje s horúcim vonkajškom. Ideálne na prechladnutie (ako som zistila v priebehu pár dní ;)) Z okna autobusu som mohla sledovať Tokio cestou z Narity k internátu. Spočiatku mi veľmi ani nedochádzalo, že som v Japonsku. Vyzeralo to tam úplne normálne - tráva, stromčeky, kriaky, asfalt, špinavé zábradlie, vyblednuté čiary na vozovke... Len nápisy v znakoch dávali tušiť, že sme vo východnej Ázii. A potom nadšený jasot v autobuse - Disneyland! Poschodové autostrády, budovy poprepájané navzájom a potom konečne príchod na internát. Bolo načase, každý si už určite túžil odpočinúť, no nebolo nám to dopriate. Čakalo nás privítanie a exkurzia po internáte. Až potom sme konečne dostali voľno, mohli sa dať trochu do poriadku a vyraziť na prvý nákup do miestneho supermarketu :)

Takže, aký bol vlastne prvý dojem z Japonska okrem neskutočného horka a vlhkosti? Ten dojem zrejme prebil všetko ostatné. Potom sa k nemu pridružilo aj poznanie, že potraviny sú tu naozaj drahšie než u nás doma a najviac citeľné to je pri ovocí a zelenine. A že sa tu stmieva oveľa skôr. Ďalšie dojmy, pozitívne i negatívne, prišli neskôr... o tom tiež ešte bude reč, nabudúce.

---------------------------------------------------------------------------------------------------

I traveled to Tokyo through Moscow. The flight took almost 15 hours and a half, with more than 3 hours waiting at Moscow airport. It was my first time to travel alone and certainly first time to go such a long distance. No wonder then that I was full of uncertainty and stressed. I was amazed by the meals being served during the flight and startled by all those sick, coughing people inside. Didn't sleep much, but the time was well spent on watching 'Rise of the Guardians' (a fabulous fairy tale I wholeheartedly recommend to everyone) and listening to 'Imaginaerum" by Nightwish. When my watch was showing almost midnight, I was looking out of the window to see how the morning rising sun hits the Stanovoy Range below us. It was an amazing view which warmed up my soul and relieved me of much of the anguish and sadness I've been feeling. I was hoping to see whole Japan and especially Mt. Fuji from the plane, alas, Japan was covered by a thich whiteish blanket of clouds.

Then we arrived at Narita - my watch said it's 3:30 a.m., but local time has difference of +7 hours. This change of time didn't go unnoticed, but neither did I suffer from jetlag. One good sleep the following night was enough of a reset to me :) And there it hit me - the heavy, hot and damp air coming through the open windows. It was almost unbearable. With this strange feeling, crawling up on my skin, I moved to fill all the necessary papers, get my resident card and luggage. All was done without any problems and soon I met up with other foreign students waiting there in the meeting room. (I also met three girls from Slovakia at the airport. It was a very pleasant meeting and to hear Slovak language among the first few voices heard in Tokyo made me smile :))

We had to wait some time and then the bus came to pick us and take us to the dormitories. Airport was cool, but it couldn't continue like that forever. We had to move out and the hot humidity embraced us. One Englishman summed it up quite well: "The air is gonna boil us alive." I would say it was going to steam us.

When we set on the road, the bus started air cooling - air condition seems to be used quite frequently and it was set on a pretty low temperature, in comparison to the hottness outside. Just a perfect combination to catch a cold (as I was to find out soon). I was looking out of the window and still didn't realize I'm in Japan - I could see the grass, bushes, trees, dirty railing, faded lines on the road... quite way away from the "perfectness of Japan". Just the characters written on cars which were passing us were giving a sign that we are in the Far East. Suddenly there were shouts of excitement in the bus - we passed by the Disneyland! Now this was Tokyo - highways in several stories, high buildings connected together by bridges, lots and lots of buildings close to each other. Urbanization in its fullest. And then, finally, the dorms. Everybody was tired and longed for rest, but it was still far away from us. We were welcomed by our Residential Assistents, who checked us in, gave us keys and showed us around the dorms. Only then were we finally allowed to rest and take our time into our own hands; meaning, take a look inside the nearest supermarkets.

Then what was my first impression of Japan? The strongest and all overshadowing feeling came from the high humidity and amazingly hot air of the mid September. In the evening I also realized that the prices of food, especially vegetable and fruits, is much much higher than back at home. And also that the sun is going down much more earlier. Later, there came many more impressions, both positive and negative... but we will speak of them later. For this is where the first impression ends.

Stanovoy Range (?)

Pár slov na úvod ~ Foreword

Pri nekonečnom šťastí sa mi podarilo splniť si jeden z mnohých snov a teraz som na jeden rok zakotvila v Tokiu, aby som sa lepšie naučila jazyk a spoznala tamojšiu kultúru. Úloha to bude neľahká a kultúrnym šokom a prekvapeniam sa asi nebude dať vyhnúť. Aj preto som sa rozhodla zriadiť si malý blog - aj aby som nemusela vypisovať stovky mailov o tom istom rôznym ľuďom.

A pretože je tento blog určený všetkým mojim známym, budem sa snažiť písať dvojjazyčne - v slovenčine a angličtine. Zrejme sa tu budú objavovať najmä nejaké zaujímavosti, ktoré niečím upútali moju pozornosť, postrehy ohľadom "stereotypov" nakoľko to moje pozorovacie schopnosti umožnia, ale aj každodenné radosti či starosti. Jednoducho, taký normálny zápisník... Snáď sa v ňom teda podarí vytrvať.

P.S.: Vzhľadom na pomerne neskoré zriadenie tohto blogu, nebudú niektoré zápisy tak celkom v chronologickom poradí. Rovnakov ňom nebude zatiaľ až tak veľa zaujímavostí, keďže som prvé 2 týždne stráfila chorá... Za porozumenie ďakujem :)

----------------------------------------------------------------------------------------------

Somehow, one of many dreams came true and I have landed in the Land of Rising Sun - for one year to study hard the Japanese language and experience their culture in Tokyo. Without any doubts it will be a difficult time and culture clashes will occur. That's one of the reasons why I decided to start this blog - to write about many things which have cought my interest in some way, things I enjoy or worry about, describing "stereotypes" related to Japan and her people as I myself view them, daily life occurences, both happy and sad. Simply, I would like to lead a little series of various experiences and to share them with my friends in this way. And as my friends are of different nationalities, I will try to write in English too. Please, wish me luck and patience :)

P.S.: Since this blog was created rather late after my arrival, some of the eary posts might not be in chronological order and oldest memories a little bereft of its emotionality. Also it won't be that interesting, as I haven't visited many places, due to being sick first 2 weeks... I thank you for your understanding in advance :)