pohľad do histórie Šindžuku ~ Naito Shinjuku

Požičala som si z knižnice zaujímavú knižočku s názvom "Tokyo: City of Stories" (Tokio, mesto príbehov). Tak si pomaličky čítam o jednotlivých štvrtiach v meste a o dejinách či pikoškách, ktoré sa k nim viažu. Vďaka nej už viem, ako a kedy vlastne vznikla Šindžuku, aké osudy prežívala počas tých pár storočí existencie a ktorá z jej dnešných častí je najstaršia. A tak sme sa vydali po jej stopách.

(text podľa WALEY, Paul. Tokyo: City of Stories. New York : Weatherhill, Inc., 1991.)

Šindžuku (doslova "nové sídlisko") bola založená na konci 17. storočia ako "stanica" na jednej zo štyroch hlavných ciest vedúcich zo starého Eda. Tri cesty už mali takúto "stanicu" hneď za bránami mesta, len Kóšú Kaidó ju nemalo. A terigať sa s plne naloženým koňom 16 km z Nihombaši až k prvej stanici prišlo piatim mužom príliš náročné, tak spísali žiadosť o založenie nového sídliska a šógunát jej vyhovel. V skutočnosti išlo o rozšírenie ich biznisu z Jošiwary (Yoshiwara) za mestské múry a neviestky z Šindžuku boli známe ako "kvety v konskom lajne". Brány Šindžuku zavreli zhruba o 20 rokov neskôr, no štvrť bola obnovená koncom 18. storočia. Hlavný frmol Tokia sa tam preniesol najmä po Veľkom zemetrasení v Kantó (1923), ktoré sa Šindžuku snáď zázrakom takmer nedotklo. Počas Druhej svetovej vojny bola zbombardovaná, no rýchlo začala s obnovou - na začiatok to bol viac-menej povolený čierny trh zvaný "Dračí palác". Nočný život lákal nie len spisovateľov, žurnalistov a iných intelektuálov, ale aj gangsterov, študentov a v 60. rokoch hippíkov a radikálnu mládež. Štvrť nevestincov sa preniesla do iných ulíc, no vraj v tých zapadnutých uličkách zvaných "Golden Gai" prežíva doteraz. Dnešná Šindžuku je štvrťou, kde možno nájsť hádam všetky možné typy obchodov, no o tom ako na mňa pôsobí som písala už predtým.

Pôvodná Šindžuku sa rozkladala približne od Jocuja Okido (Yotsuya Okido) a ťahala sa na západ približne 1km, po dnešnej Šindžuku dóri. Pre budovu tohto sídliska zabrali časť majetku rodu Naitó a preto sa nazývalo Naitó Šindžuku. To, čo rodine zostalo, sa neskôr zmenilo na Národný park Šindžuku (pozri tu). Z toho dôvodu som zašla najprv navštíviť svätyňu Tónomine Naitó, v ktorej možno nájsť predka rodiny Naitó (Fudžiwara Kamatari), Hačimana pospolu s Inari, ako aj nezvyčajného, rýchleho bieleho koňa (v zamrežovanej "stajni," asi aby im neutiekol. 

Tonomine Naito Jinja (多武峰内藤神社)

taká menšia rolnička a biely kôň / swift white horse and a little "jingle bell"

Zhruba v týchto miestach viedol vodovod, ktorý zásoboval Šindžuku vodou z rieky Tama.

Postavený tak dôkladne, že fungoval ako hlavný zdroj vody zhruba do 60tych rokov 20. storočia

(dnes alej medzi Národným parkom a ulicou Šindžuku)

Pre pôvodnú Naitó Šindžuku boli dôležité 3 buddhistické chrámy. Prvým je Taisódži (Taisoji).

Žiaľ, jeho hlavnú atrakciu (sochu pána pekla menom Emma) sa mi nepodarilo odfotiť.

Toto je moderná hlavná budova chrámu.

cintorín s hrobkou rodiny Naitó / graveyard with the Naito family tombstone

šintoistická svätyňa a budhistická kaplnka bok po boku na území chrámu /

shinto shrine and buddhist chapel side by side on the temple precinct

 Druhým dôležitým chrámom bol pomerne malý chrám školy Čistej zeme Džókakudži (Jokakuji)

a to preto, lebo na jeho pôde pochovávali tie neviestky, ktoré zomreli počas svojho pôsobenia na Šindžuku.

A posledným je chrám Tenrjúdži (Tenryuji).

Jeho zvon ohlasoval, že do zatvorenia brán Šindžuku zostáva už len 30 minút a treba sa ponáhľať domov ;)

hlavná brána, dnes nefunkčná / main gate

žeby ten povestný zvon? ;)

a pre zaujímavosť, ukážka ako môže vyzerať náhrobný kameň /

quite interesting tombstone, don't you think?

47 samurajov ~ Sengakuji

Príbeh o 47 samurajoch (príp. róninoch) asi každý viac-menej pozná. Stará povesť o verných vazaloch dodnes prežíva v literatúre, divadle, filme, ale i každoročných festivaloch. Vzdali sa všetéoho, aby pomstili svojho pána, ktorý bol odsúdený na smrť (samovraždou seppuku) po tom, ako po urážke stratil trpezlivosť a zranil svojho soka na území šógunovej rezidencie. Čakajúc na vhodnú príležitosť dokonať pomstu, žili jeho vazali zatratenia hodným životom - večne ožraní, leniví, so zhrdzavenými mečmi bez akejkoľvek cti. Len preto, aby učičíkali svojich nepriateľov a mohli ich zastihnúť nepripravených. Podarilo sa, zabili toho, kto privodil hanbu na meno ich pána, a jeho hlavu mu zložili k hrobu. Pre zločin vraždy boli odsúdení rovnako ako ich pán. Hroby všetkých ležia pri zenovom chráme Sengakudži (Sengakuji).

Príbeh o vernosti a pomste, o povinnosti voči pánovi v konflikte s osobnými túžbami a citmi (mnohí z nich zapredali vlastné rodiny, aby mohli pomstu naplniť), o ideálnom správaní a cti bojovníka. Čin však po dlhý čas odkladali, čo v očiach mnohých kritikov ich ideál znižuje. Nič to však nemení na tom, že týchto legendárnych 47 mužov je doteraz oslavovaných a na ich hroboch možno nájsť vonné tyčinky či kvety.

chrám Sengaku / Sengaku temple

hlavná brána / main gate

miesto odpočinku pána Asano a jeho verných vazalov /

resting place of lord Asano and his loyal retainers

hrob Óišiho, vodcu samurajov / grave of Ooishi, leader of the retainers 

Kamakura ~ part 2 ~ chrámy a svätyne

V Japonsku snáď neexistuje miesto bez chrámu či svätyne. Kamakura ich má na rozdávanie a bude mi trvať ešte veľmi dlho, kým všetky navštívim aspoň zbežne. Tu však spomeniem pár najznámejších, v ktorých som dosiaľ bola. Názvy tentoraz ponechám v anglickom prepise.

1. Engakuji ~ 円覚寺

Nachádzajúci sa hneď vedľa stanice Kita-Kamakura, patrí určite k tým najnavštevovanejším. Ide o budhistický chrám školy Zen, v poradí druhý najdôležitejší z piatich zenových chrámov Kamakury. Pôvodne bol postavený koncom 13. storočia na prianie regenta Tokimuneho z rodu Hódžó, ako pamätník na padlých Japonských i Mongolských bojovníkov, no odvtedy bol niekoľkokrát prestavovaný a opravovaný (ako vlastne všetko v Japonsku). 

vstupná brána / main gate

budovy patriace chrámu / temple buildings

národný poklad - veľký zvon chrámu / large bell as a national treasure

kvitnúca slivka začiatkom februára / blooming plum

2. Tsurugaoka Hachimanguu ~ 鶴岡八幡宮

Najvýznamnejšia svätyňa v Kamakure, pôvodne založená v 11. storočí a neskôr prenesená na súčasné miesto Joritomom, zakladateľom šógunátu Kamakura. Hačiman, uctievaný v tejto svätyni, je ochranným božstvom rodu Minamoto, ako i všetkých bojovníkov. Samotná svätyňa stojí na kopci a vedie k nej cesta od pobrežia naprieč Kamakurou, lemovaná bránami torii. Symbolom Hačimana je holub, ktorých tam skutočne bolo neúrekom.

Tsurugaoka Hachimangu

torii

Tak pri tomto schodisku, ktoré vedie k hlavnej svätyni, bol zavraždený Sanetomo Minamoto, v poradí 3. šógun a syn Joritoma. Jeho vrahom bol jeho vlastný bratranec, ktorý sa vraj skrýval v blízkosti veľkého ginka, ktorého pozostatky možno vidieť naľavo od schodiska.

vstup do hlavnej svätyne / main shrine entranceway

svätyňa Inari za hlavnou svätyňou / Inari shrine behind the main Hachiman shrine

jedna z bočných svätýň, len pre potešenia oka ;)

3. Veľký Buddha ~ Daibutsu ~ 大仏

Snáď najvychytenejšou atrakciou Kamakury je veľká broznová socha Buddhu Amidu (Amida Buddha), vysoká 13.35m a ako taká je druhou najväčšou. Pôvodne stála vo vnútri budovy chrámu Kotokuin, no v priebehu storočí boli budovy chrámu niekoľkokrát zničené tajfúnmi a prílivovými vlnami, takže od konca 15. storočia stojí vonku, vystavená času i nečasu.

Daibutsu

a jeho veľké sandále / and his great sandals