Enošima je ostrov, administratívne patriaci k mestu Fudžisawa, s ktorým ho spája dlhý most. Na ostrove sa nachádza chrám zasvätený Benzaiten, božstvu hudby a zábavy. Na tomto mieste sa podľa legendy modlil Sadatoki Hódžó, aby mohol dať odliať zvon do chrámu - v súčasnosti národný poklad v chráme Engakudži, najväčší zvon v regióne Kantó ;)
Ostrov je strediskom zábavy a oddychu, najmä pre obyvateľov mesta Tokio a prvý výlet do Kamakury by sa zdal byť neúplným, ak by sa vynechala návšteva tohto ostrova. Vždy som ho videla len po západe slnka, takže veľa o ňom vlastne neviem, ale raz sem prídem ešte za svetla. Prejsť sa po ostrove znamená nekonečné množstvo schodov, ktoré naozaj dajú zabrať. Pre tých, ktorí by si to chceli uľahčiť, sú za určitý poplatok k dispozícii eskalátory, len neviem, či sa to naozaj oplatí.
V kopcoch okolo Kamakury sú udržované 3 vychádzkové trasy, tzv. hiking trails. Dve z nich sú dlhšie, jedna kratšia, no všetky ponúkajú dobré výhľady na mesto. Ich kvalita, atmosféra i "náročnosť" sa mení podľa ročného obdobia a počasia. Zatiaľ sa mi podarilo prejsť dve z nich, aj to jednu len čiastočne. Preto ma v blízkej budúcnosti určite čaká ešte aspoň jeden výlet do Kamakury. Z môjho pohľadu nie je žiadna z týchto trás fyzicky náročná a aj pod troškou snehu sa dá bez problémov prejsť len v poltopánkach. Výhľady ale samozrejme stoja za návštevu :)
Daibutsu Hiking Trail part 1
Táto trasa vedie zo severnej Kamakury (Kita-Kamakura) po okolitých kopcoch smerom na juhozápad až k veľkej soche Buddhu Amidu. Zatiaľ som ju neprešla celú, mám za sebou len prvú polovicu, keďže som mala vždy ešte veľa na spoznávanie v severnej časti Kamakury.
Cesta je pekne upravená a začína sa v blízkosti zenového chrámu Džóchidži (Jochiji). Kamenné schodíky a veľké korene stromov uľahčujú stúpanie, rovinka je vždy príjemnou prechádzkou s občasnými výhľadmi pomedzi stromy. Pri prvej šintóistickej svätyni sa nachádzajú lavičky, kde si možno trochu oddýchnuť po polhodinovej prechádzke, ako aj miesto s výhľadom na horu Fudži. V tomto bode sa cesta rozdvojuje, je možné pokračovať ďalej k Buddhovi, alebo zostúpiť späť dole do mesta. Vybrala som si druhú možnosť a prešla som cez park Gendžijama (Genjiyama park) až k chrámu Džufukudži (Jufukuji).
Cestou je možné vidieť zvyšky prechodu Kewaizaka, jedného z troch prechodov, kde sa v roku 1333 bojovalo počas obliehania Kamakury, ako aj sochu Joritoma z rodu Minamoto, zakladateľa šógunátu Kamakura. Cesta sa končí prechodom cez cintorín a zenovým chrámom Džufukudži, založeného pôvodne Joritomovou manželkou, Masako Hódžó.
Jochiji
Minamoto no Yoritomo
Jufukuji
Gionyama Hiking Trail
Druhá cesta, ktorou som prešla, je oveľa kratšia. Spája budhistický chrám Mjóhondži (Myohonji), svätyňu Jagumo (Yagumo) a jaskyňu, ktorá je pohrebiskom posledných Hódžóvcov, ktorí počas obliehania v roku 1333 spáchali hromadnú samovraždu v zadnej časti rodinného chrámu Tóšódži (Toshoji), dnes už neexistujúceho. Nad chrámom Mjóhondži sa nachádza výborné miesto na výhľad na mesto, záliv Sagami a mys Inamura-ga-saki, ku ktorému sa viaže legenda o vniknutí vojska Jošisadu Nittu do Kamakury s pomocou bohyne Amaterasu, ktorej obetoval svoj meč vhodením do mora.
miesto posledného odpočinku Hódžóvcov z roku 1333 / Harakiri yagura
V Japonsku snáď neexistuje miesto bez chrámu či svätyne. Kamakura ich má na rozdávanie a bude mi trvať ešte veľmi dlho, kým všetky navštívim aspoň zbežne. Tu však spomeniem pár najznámejších, v ktorých som dosiaľ bola. Názvy tentoraz ponechám v anglickom prepise.
1. Engakuji ~ 円覚寺
Nachádzajúci sa hneď vedľa stanice Kita-Kamakura, patrí určite k tým najnavštevovanejším. Ide o budhistický chrám školy Zen, v poradí druhý najdôležitejší z piatich zenových chrámov Kamakury. Pôvodne bol postavený koncom 13. storočia na prianie regenta Tokimuneho z rodu Hódžó, ako pamätník na padlých Japonských i Mongolských bojovníkov, no odvtedy bol niekoľkokrát prestavovaný a opravovaný (ako vlastne všetko v Japonsku).
vstupná brána / main gate
budovy patriace chrámu / temple buildings
národný poklad - veľký zvon chrámu / large bell as a national treasure
kvitnúca slivka začiatkom februára / blooming plum
2. Tsurugaoka Hachimanguu ~ 鶴岡八幡宮
Najvýznamnejšia svätyňa v Kamakure, pôvodne založená v 11. storočí a neskôr prenesená na súčasné miesto Joritomom, zakladateľom šógunátu Kamakura. Hačiman, uctievaný v tejto svätyni, je ochranným božstvom rodu Minamoto, ako i všetkých bojovníkov. Samotná svätyňa stojí na kopci a vedie k nej cesta od pobrežia naprieč Kamakurou, lemovaná bránami torii. Symbolom Hačimana je holub, ktorých tam skutočne bolo neúrekom.
Tsurugaoka Hachimangu
torii
Tak pri tomto schodisku, ktoré vedie k hlavnej svätyni, bol zavraždený Sanetomo Minamoto, v poradí 3. šógun a syn Joritoma. Jeho vrahom bol jeho vlastný bratranec, ktorý sa vraj skrýval v blízkosti veľkého ginka, ktorého pozostatky možno vidieť naľavo od schodiska.
vstup do hlavnej svätyne / main shrine entranceway
svätyňa Inari za hlavnou svätyňou / Inari shrine behind the main Hachiman shrine
jedna z bočných svätýň, len pre potešenia oka ;)
3. Veľký Buddha ~ Daibutsu ~ 大仏
Snáď najvychytenejšou atrakciou Kamakury je veľká broznová socha Buddhu Amidu (Amida Buddha), vysoká 13.35m a ako taká je druhou najväčšou. Pôvodne stála vo vnútri budovy chrámu Kotokuin, no v priebehu storočí boli budovy chrámu niekoľkokrát zničené tajfúnmi a prílivovými vlnami, takže od konca 15. storočia stojí vonku, vystavená času i nečasu.
Z Tokia viac-menej na skok, no zatiaľ som v tomto čarovnom mestečku bola len dva razy. Mne učarovalo ešte predtým, než som vôbec do Japonska prišla, a to práve vďaka udalostiam v dejinám, ktoré sa k nemu viažu. Bolo hlavným sídlom šógunátu počas rokov 1185-1333 a ako také má nemalú historickú hodnotu. Pre všetky neplechy Joritoma z rodu Minamoto, ako i moci chtivých Hódžóvcov sa Kamakura stala bodom číslo jedna na mojom zozname výletov z Tokia. Okrem toho však toto mesto ponúka i množstvo iných zaujímavostí a atrakcií, akými sú turistické chodníky v okolitých kopcoch, množstvo chrámov a svätýň, zopár múzeí, možnosť zahrať sa na samuraja (neoverená info z facebooku), rušné ulice plné obchodov i stánkov a pod.
Na začiatok pár slov k histórii mestečka. Pôvodne rybárska osada sa pre svoju znamenitú polohu stala tzv. prírodnou pevnosťou a aj z tohto dôvodu si ju Joritomo Minamoto zvolil za svoje sídlo. Obkolesená z jednej strany morom a zo zvyšných troch pomerne vysokými horami, bolo možné vstúpiť do Kamakury stráženými horskými prechodmi. Druhým dôvodom bola rodová väzba k tomuto miestu, kde Joritomov pra-pra nechal postaviť chrám zasvätený božstvu vojny Hačiman - Curugaoka-Hačiman-gú. Joritomo ju neskôr premiestnil a spravil z nej hlavnú svätyňu šógunátu a kult Hačimana odvtedy prekvital čoraz viac. Neskôr reálnu moc prevzali šógunovi regenti z rodu Hódžó, ktorých karmické šťastie sa skončilo obliehaním a následným pádom Kamakury v roku 1333. Prvý šógunát definitívne zanikol počas hromadnej samovraždy viac než stovky bojovníkov, vrátane posledného regenta.
Neskôr Kamakuru čakali rušné časy, podobne ako celý zvyšok Japonska - neustále boje o moc po páde šógunátu, ktoré s väčšími či menšími prestávkami pokračovali až do zjednotenia Japonska pod vládou rodu Tokugawa na začiatku 17. storočia. Dnes je Kamakura považovaná za lukratívne miesto, kam sa sťahujú bohatí a domáci z Tokia si k moru chodia užívať vodné športy.
Aby nebol článok príliš dlhý, rozhodla som sa celé rozprávanie rozdeliť do niekoľkých častí. Na úvod teda toľko a teraz ešte prvé fotky z Kamakury... pokračovanie už čoskoro ;)
pri stanici Kita-Kamakura na začiatku cesty / Kita-Kamakura station, beginning of our trail
pohľad na horu Fudži z okolitých kopcov / Mt. Fuji as seen from a hiking trail
a aj takto vyzerá Kamakura / views from hiking trails:
mesto, záliv Sagami a mys Inamura / Kamakura, Sagami Bay, Inamura Cape
V priebehu jedného týždňa zasiahla Tokio zima hneď dvakrát. Prvým bola snehová búrka v sobotu 8. 2. a druhým ťažký, mokrý sneh na valentínsky piatok. Po jednodňovom snežení nasledovali vyššie teploty, tak okolo 5-7°C, v sobotu 15. 2. hádam aj vyššie. Dalo sa teda predpokladať, že snehová pokrývka sa dlho neudrží - ale! To by sme nesmeli byť v Japonsku. Pravda je taká, že sneh sa na mnohých miestach predsa len udržal, pretože ho nikto neodhrnul. Čo nás teda čaká, ak v Tokiu zrazu zasneží?
kolaps dopravy? - osobne som nezažila, ale počula som o odstavení niektorých liniek, ako aj o zatvorení niektorých ciest.
používanie reťazí na cestách - padli prvé vločky a autá už hrkocú v reťaziach. Situácia pokračuje aj na druhý deň, keď už snehu na cestách niet. Za akým účelom teda vlastne tieto reťaze používajú mi nie je celkom zrejmé.
pokusy o odhŕňanie - keď už je naozaj zle, ľudia berú do rúk lopaty a púšťajú sa do práce, zatiaľ čo iní s lopatkami v rukách postávajú a prizerajú sa. Niektorým práca ide, iný si pri svojej usilovnosti a systéme zahádže v druhom kole to, čo predtým odhrnul. Odhŕňanie však v zásade možno čakať len pred obchodmi a pod., a pokiaľ netreba, nevychádzajte z domu.
zatvorenie častí záhrad a park - keďže sa sneh obvykle neodhŕňa, sú mnohé časti zatvorené (žiaľ, bez zmeny výšky vstupného). A tak sú niektoré mostíky a vyššie položené miesta parkov zneprístupnené pre úbohých 20 centi snehu. Hlavne, že schodíky bez zábradlia vedúce k jazeru nebezpečné nie sú ;) Nehovoriac o bežných chodníkoch a schodoch staníc metra, kde sa ľudia veselo šmýkajú...
pozor padá sneh! - keďže posledná nádielka snehu bola naozaj riadne ťažká a náhle sa začala aj topiť, zo stromov i zo striech padá sneh.
obuť gumáky! - sneh je zradný a má svoje tajomstvá. Pokiaľ sa chcete dostať na miesto, ku ktorému je chodník pokrytý nedotknutým snehom, čaká vás zaborenie sa do vody a jazero v topánkach. A komu sa tej vody na chodníkoch ešte nezdá dosť, môže odhŕňačom pomôcť polievaním snehu horúcou vodou. Gumáky by mali byť v zime súčasťou výbavy hotelových izieb :-D
a bonus o používaní sáčkov na nohy, proti premoknutiu, ktoré sa v Japonsku podľa správnosti zjavne nosia zvonka na topánkach, a úžasný zvyk mladých ľudí, chodiť s rozopnutou bundou, triasť sa od zimy a nahlas hovoriť, ako je chladno: あぁ、さむっ！
Zima a sneh však majú aj svoje čaro, ktoré sa im nedá uprieť. Na záver niekoľko fotiek:
Kamélie počas prvého sneženia / Camellia in the first snowfall
Jokohama deň po snežení / Yokohama the day after snowfall
druhé sneženie / second snowfall
deň po druhom snežení, rýchle topenie / the day after the second snowfall + melting
jedna z ulíc spájajúca stanicu Tokio a cisársku záhradu /
one of the streets connecting between Tokyo station and Imperial east gardens
V Tokiu je naozaj bezpočet rôznych záhrad a parkov. Prvým veľkým parkom, ktoýú som navštívila bola Národná (cisárska) záhrada v Šindžuku (新宿御苑). Zavítala som tam koncom októbra, kedy bolo ešte príjemne teplo. Pravdupovediac, očakávala som jesenné listy, krásne červené javory, ktorých je plný internet. Október bol pre mňa vždy tým jesenne najfarebnejším mesiacom v roku, no v prípade Japonska to neplatí. Napriek tomu bola moja prechádzka úžasne stráveným časom, nielen kvôli najrôznejším typom záhrad, ktoré sa v parku nachádzajú, ale aj pre nevídanú tzv. Októbrovú sakuru, ktorej končiacu krásu som stihla vidieť. Okrem toho sa tam nachádza i skleník a "neupravované" lesy, slúžiace najmä k vzdelávaniu detí o tom, ako to v prírode funguje. Tu je niekoľko záberov z rôznych kútov parku:
októbrová sakura / October sakura (十月桜)
typ záhrady obdobia Edo / Edo period garden type
anglický park a mrakodrapy Šindžuku / English park and Shinjuku high buildings
jeden z mojich najobľúbenejších výhľadov / one of my favourite places
budova v taiwanskom štýle / Taiwanese architecture
japonská záhrada / Japanese garden
čajový dom / tea-house
ďalšie z mojich obľúbených miest / another personal favourite
ukážka z výstavy chryzantém, ktorá sa začínala až nasledujúci deň, ale aj tak ju pracovníci parku sprístupnili
(tento typ aranžovania chryzantém je tuším z obdobia Edo) /
exhibition of chrysanthemum, which the staff let us see even though it started only next day
(this particular style of arranging flowers dates back to Edo, if I remember well)
Shinjuku Imperial National Garden was the first big park which I visited and I was very happy about choosing the time, even though I didn't get to see the red maple leaves (it was the end of October and summer still didn't seem to end). It was a pleasant walk and I managed to see the so called October sakura at the end of its blooming season, as well as various types of garden styles, like French, English, Japanese, but also wild forests made for education on life and cycles in nature. There is also a greenhouse with a great variety of plants, including violets ^_^ If you ever venture close to Shinjuku station and had time enough to spare, stop at this garden for relaxation.
Osobne zažiť, vlastoručne skúsiť - to je vynikajúci spôsob, ako rýchlo nasiaknuť nové vedomosti týkajúce sa kultúry. A tak sme dostali možnosť poznať, čo sa skrýva pod pojmom makie (蒔絵). Ide o dekoratívnu techniku, pri ktorej sa na povrch predmetu štetcom nanáša lak, ktorý sa pokrýva kovovým práškom, perleťou a pod. Následne sa výrobok vypaľuje. Existujú i ďalšie spôsoby zdobenia, ako je napr. ošmirgľovanie vypáleného vzoru, použitie matného laku. Za jednu vyučovaciu hodinu sme sa dozvedeli o makie pomerne dosť, videli sme majstra pri práci a ešte sme si aj samy ozdobili červenú drevenú lyžičku :)
pred začiatkom práce / before starting
majster pri práci / master at his work
aj takto môže vyzerať makie / one of many makie products
I had the chance to learn and try myself the technique called makie(蒔絵). It is a decoration technique using lacquer and mostly metal powders, which is then burnt. During the class we saw various techniques of lacquering and also decorated a red wooden spoon in the most basic way. Mine was decorated by copper powder, but I'd prefer not to show it here ;)
29. januára sa oficiálne skončil jesenno-zimný semester a nasledujú dva mesiace prázdnin. Posledný týždeň v škole sa niesol v duchu záverečných testov, odovzdávania semestrálnych prác a najrôznejších prednesov, no nechýbali ani rozlúčkové párty či hodnotenia uplynulého semestra vo forme povinnej ankety, niekedy doplnenej aj inou formou zo strany vyučujúceho.
Za tento semester sa toho stihlo udiať pomerne veľa, aj keď to tak spočiatku vôbec nevyzeralo. Vlastne až do konca januára som nepostrehla zmeny, ktoré mi vstúpili do života. Hodnotiac môj progres z jazykového hľadiska, dlho som bola presvedčená, že vlastne vôbec nenapredujem, no keď som mala možnosť zhodnotiť celý semester, zistila som, k vlastnému prekvapeniu, že som predsa len určitý pokrok spravila a už len to je dostatočnou motiváciou pre ďalšie štúdiá.
Okrem toho treba zhodnotiť aj iné aspekty života: samozrejme, vzdelávanie sa v oblasti japonskej kultúry bolo jedným z najúžasnejších vyučovaní, aké som kedy absolvovala - učenie sa osobným zážitkom je nepochybne najlepšou školou. (Dúfam, že si nájdem konečne teraz cez prázdniny čas, aby som sa mohla s týmito zážitkami podeliť :))
A na záver sú to samozrejme ľudia, ktorí sa z neznámych zmenili na dôležitú súčasť. A nie sú to len spolužiaci z najrôznejších kurzov, ktorých som sa zúčastnila, ale aj vyučujúci a ich asistenti, vždy plní nadšenia a ochotní odpovedať. Verím, že po tomto zážitku, bude budúci semester ešte lepší :)
Pridávam sem aj skladbu, s ktorou sa s nami rozlúčili na predmete o Japonskej tradičnej kultúre. Dúfam, že sa Vám bude páčiť rovnako, ako učarovala mne, aj keď v mojom prípade to zrejme bude jej sentimentálou hodnotou ;)
今日の日はさようなら また会う日まで
Dnes sa lúčime, kým sa znovu stretneme
The autumn-winter semester has officially ended and I got to look back upon the passed months and evaluate my own progress. What first seemed to be of a little merit, turned out to be a big change and I believe my skills in Japanese increased as well. Besides studies, I have found a lots of new friends and got to admire my teachers and their assistants, always ready to help. With this in mind, I hope that the next semester will be even better for me. For now, let me share the song, which got stuck in my head since the Thursday farewell party ~ we part today, until the day we meet again.
